Ale kým začnem, poprosím vás, aby ste sa najskôr pozreli na nočnú oblohu – čo vidíte ?
Ak odpoviete, že hviezdy, mýlite sa. To, čo vidíte a myslíte si, že sú to hviezdy je v skutočnosti len ich dávna minulosť a dnes tam už možno nie je vôbec nič, alebo je tam úplne niečo iné.
Najbližšiu hviezdu alfa Centauri vidíte ako vyzerala pred 4 rokmi.
A galaxiu Malý Voz vidíte, aká bola pred 330 000 rokmi.
Aj všetky tie krásne obrázky z Hubblovho teleskopu ukazujú vesmír, ako vyzeral pred miliónmi a miliardami rokov.
Čo tam je dnes – to nikto nevie a nedá sa to zistiť nijakým nám v súčasnosti dostupným spôsobom.
Možno tam už nie je nič a všetko zaniklo, alebo naopak – rúti sa na nás niečo zničujúce – ale my to nemáme ako zistiť.
Všetko, všetučko, absolútne všetko, čo o vesmíre vieme sú len naše explanácie (logické rekonštrukcie), ktoré sme získali rozborom elektromagnetického žiarenia, ktoré k nám prilieta z vesmíru a to predovšetkým v podobe svetla.
Lenže svetlo má obmedzenú rýchlosť a hviezdy sú strašne ďaleko, preto trvá niekedy aj milióny rokov, kým z nich svetlo dorazí až k nám. Záleží to od vzdialenosti.
Takže fotóny svetla, ktoré nám padnú do oka a ktoré vidíme ako krásnu hviezdu sú fotóny, ktoré k nám od hviezdy ktorá ich vyžiarila putovali veľmi, veľmi dlho. Preto nikdy nevidíme hviezdu aká je teraz, ale vidíme len jej dávnu minulosť.
Preto bude každé cestovanie ku vzdialeným hviezdam, vlastne cestovaním na slepo, pretože ak sa rozhodnú kozmonauti letieť ku Alfa Centauri, možno poletia dlhé roky k hviezde, ktorá už neexistuje, alebo sa premenila na niečo iné.
Jediným riešením by bolo cestovať rýchlejšie ako svetlo – ale to zasa nepripúšťa teória relativity, podľa ktorej nič hmotné nemôže letieť rýchlejšie ako svetlo – tak tvrdí Einstein.
Ale mohol sa mýliť, tak ako sa napríklad mýlil, keď tvrdil, že svetlo nemožno spomaliť ale dánska fyzička Lene Hau experimentálne dokázala, že sa to dá.
Možno Lene Hau onedlho dokáže, že aj rýchlosť svetla možno prekonať, tým, že ju spomalíme, nechajme sa prekvapiť.
Predstavte si, že chcete navštíviť obdobie starovekého Egypta – chcete zistiť, ako tie pyramídy vlastne stavali ?
Vytypujete si hviezdu, ktorá je od nás vzdialená viac ako 3 tisíc rokov – napríklad hviezda Deneb.
Sadnete do rakety a vydáte sa k nej obrovskou rýchlosťou, vyššou ako svetlo. Doletíte k nej povedzme za 1 rok. Tam pristanete na nejakej planéte. Postavíte obrovský hangár, do ktorého namontujete holografické emitory.
A teraz namierite všetky možné rádioteleskopy a ďalekohľady späť na Zem.
Čo uvidíte ?
Uvidíte Zem, ako vyzerala pred viac ako 3000 rokmi. Jednoducho tým, že ste leteli rýchlejšie ako svetlo, ste cestou predbehli fotóny, ktoré boli vyžiarené v starovekom Egypte a potom, keď ste pristáli pri hviezde Deneb – tak ste tie predbehnuté fotóny začali zachytávať.
Každý fotón nesie v sebe informáciu o podmienkach, za akých bol v Egypte vyžiarený. Nuž a tieto informácie stačí len zozbierať, dekódovať a potom na základe nich vytvoriť živý virtuálny model reality, ktorá fotóny smerom ku hviezde Daneb vyžiarila.
Keď tento model budeme premietať cez holografické emitory do priestoru – ocitneme sa zrazu v Egypte a bude sa nám zdať, že sme tam naozaj. A keď sa naučíme hologramy aj zhmotňovať, tak skutočnosť bude dokonale autentická. Ocitneme sa naozaj v minulosti, i keď nie priamo, ale len v jej vernej kópií v určitom danom časovom okamihu.
A môžeme tak začať žiť úplne nový život. Pretože ten svet bude zrovna tak skutočný, ako sme my sami. Takže môžeme aj my samotní udeliť smeru histórie z čias Egypta úplne iný smer.
Avšak v starom Egypte, ktorý poznáme z histórie sa to nijako neprejaví, pretože neexistuje spôsob, ako by sa tento vplyv dal preniesť naspäť v čase. Z pamäťovej stopy fotónovej informácie sme totiž zostrojili realitu, avšak ďalšiu už nemôžeme zostrojiť, pretože to bola len jedna realita – jeden informačný balík v podobe konkrétnej časovej sekvencie.
I keď dejiny Egypta budeme môcť aj naďalej pozorovať, pretože prúd fotónov bude zo Zeme plynúť neustále. I keď aj koncept permanentného zrkadlenia informácie jednej reality, ktorá kedysi dávno v Egypte prebehla do hmotnej podoby súčasnosti by bol teoreticky možný (aspoň fyzikálne zákony to nevylučujú) život v takomto svete by bol nanajvýš bizarný, nakoľko naša prítomnosť a naše činy v takomto zrkadliacom sa svete by na jeho chod nemali žiaden vplyv.
A možno aj my teraz žijeme v realite, ktorú niekto zostrojil z nejakej fotónovej pamäťovej stopy tým, že cestoval rýchlejšie ako svetlo a tak predbehol čas. A je možné, že žijeme v dobe a v prostredí, ktorá sa už stala, ale čo sa bude ďalej diať, to už nevieme. To dokázali Wittenovo – Sandersove - Mekainove agregačné modulácie limitované difúziou na univerzitách v Chicagu a v Oslo, ktorí prvý krát priniesli paradigmu o univerzálnej prítomnosti, ktorá hovorí, že každý dej vo vesmíre je unikátny a navždy akoby zamrznutý do „snehovej vločky“ času. (podobnú teóriu o tom, že čas je len akési postupné skenovanie mozgu prítomnej reality nedávno sformuloval britský vedec Julian Barbour z Oxfordskej univerzity)
Takže aj keď sme opustili nejakú budúcnosť na rakete rýchlejšej ako svetlo, tak sme túto budúcnosť nechali navždy za sebou a teraz si z tejto budúcnosti skladáme budúcnosť úplne inú, výlučne len a len našu. A tie pitoreskné sivé postavičky, ktoré nás po nociach strašia, a ktoré považujeme za ufónov, sme možno vlastne my sami, ako sme vyzerali v našom svete v budúcnosti, v čase, keď sme ho opustili.
Pretože my sami, naše životy všetko čo robíme zanecháva v stratifikácií priestoru komplexné balíky informácií, ktoré putujú vesmírom v podobe vlnových častíc a možno ich niekto niekde podľa logických matríc opäť kompletizuje, skladá do štrukturálnych celkov a my zrazu ožívame v nejakom úplne inom, neznámom svete a v neznámom čase.
Avšak na to, aby tento proces bol fyzikálne možný, musíme umierať a tak svoje vedomie oslobodiť od elektromagnetickej interakcie, pretože smrť je vlastne len výmena škatuľky hardvéru za inú škatuľku na inom mieste vo vesmíre, inými slovami za ďalšiu konjukciu modálnej štruktúry (biologického, alebo strojového nosiča) s amodálnou (kognícia). V zásade, ak by sme vedeli lietať medzi hviezdami v okamihu času – smrť by sa stala zbytočnou. (raz sa aj zbytočnou stane – o tom som presvedčená)
A keď si predstavím, že sa tak deje už miliardy rokov a že sa tak deje aj s inými bytosťami na iných hviezdach, tak skutočný svet, ak by sme mali tú schopnosť vidieť ho v celku v jednom časovom okamihu by bol tak bizarný a navzájom prepletený rôznymi prenikajúcimi sa realitami, že sa mi z toho až zastavuje dych.
A ľudia, ktorí vidia duchov, anjelov, lesné víly, či iné bytosti v skutočnosti nemajú halucinácie, nie je to len produkt hypnotickej mágie, ale proste len majú zvýšený stupeň vnímavosti (hyperprosexiu) a dokážu vidieť aj iné reality, ktoré sú vtkané to pletiva reality našej.
A spoznať takýto svet komplexne je vlastne nemožné. Uvedomujem si, že celá naša veda je postavená na tom, že skúma len nepatrnú časť sveta, o ktorom si myslí, že obsahuje všetko.
Až teraz začínam chápať skutočnú genialitu Einsteina i Kurta Geodela a jeho slávnej vety.
Goedel nám zanechal posolstvo, že náš svet je len súčasťou nejakého vyššieho celku, ale že ten celok pochopiť a matematicky dokázať našim rozumom nemožno.
A Einstein v skutočnosti netvrdil, že rýchlosť svetla prekonať nemožno, on len tvrdil aby sme sa o to nikdy nepokúšali, pretože to, čo by sme zrazu uvideli, by nás zrejme priviedlo do šialenstva.
