Následne z toho pramenia očakávania, ktoré, keď sa nejakými nepredvídateľnými okolnosťami nenaplnia, tak nastáva veľká frustrácia a sklamanie.
Preto si treba neustále pripomínať, že sme na tomto svete úplne, ale úplne sami.
A to aj vtedy, ak sme súčasťou rozmanitých vzťahov, ktoré môžu byť akokoľvek krásne, pevné a trvalé, či inak hodnotné, inšpirujúce a čarovné – vždy sú to len peripatrické (dotykové) väzby, ktoré nikdy nie sú vzájomne pervazívne.
Áno – byť súčasťou tkaniva mutuálnych vzťahov je nesmierne obohacujúce, pretože sociálna integrácia saturuje naše najdôležitejšie emočné potreby, ale...
My samotní, ak chceme prežiť – nesmieme spadnúť do ilúzie, že naše životy sú od vzťahov, ktoré práve prežívame, závislé, pretože je to vždy len tkanivo, ktoré sa môže kedykoľvek pretrhnúť a my ani nebudeme vedieť ako sa to stalo a prečo.
A ak nebudeme pripravení aj na takýto variant – na konci života umrieme v desivej bolesti zo sklamania a osamotenia.
Preto jedinou šancou, ako na tomto svete úspešne prežiť, je neustále - do špiku kostí si vlastnú samotu uvedomovať a vnútorne v plnej miere transdukovať.
V samote sa nachádzajú samozrejme aj iní ľudia, ale tým že si ju neuvedomujú, žijú v ilúzií, že niekam patria, že sú sympatrickou súčasťou im blízkeho ľudského spoločenstva a preto sú ich životy často sprevádzané nielen saturáciou zo vzájomného súžitia, ale i frustráciami, prinášajúcimi sklamania a bolesť, ktorá ak presiahne prah znesiteľnosti, môže exacerbovať i do tragédie.
Avšak uvedomovať si vlastné osamotenie neznamená, že nemáme motivačný potenciál spoluvytvárať vyššie celky ľudských štruktúr a sociálnych komunít.
Naopak – uvedomenie si vlastnej samoty nás oslobodzuje od povinností budovať niečo, čo je voči nám adverzatívne, cudzie, k čomu nemáme vzťah a čo nám neprináša žiadne obohatenie, ani neponúka životné cesty – cesty, ktoré sú blízke nášmu srdcu.
A táto domnelá povinnosť je niekedy tak klamlivo sugestívna, že sa premieňa na ilúziu našich motivácií, ktoré spoločenské konvencie, abdérne hodnotové stereotypy, či potuchnuté náboženské rudimenty akcelerujú do takej miery, že sa stotožňujeme s mystifikáciami, ktoré nás zatvárajú do mentálnej apraxie a duchovného uväznenia.
Ale tým, že prijmeme samotu ako súčasť našej osobnostnej konštitúcie – v tej chvíli sa staneme slobodnými a budeme to my, kto bude držať náš osud pevne vo vlastných rukách, pretože to budeme my, kto bude budovať vlastné tkanivo vzťahov a prepojení, či uplatňovať slobodnú vôľu vstupovať do afordancie iných prepojení, ktoré sú nášmu srdcu, duchovným hodnotám, túžbam, schopnostiam i záujmom fluentné a blízke.
Avšak o každý vzťah, ktorý pre nás niečo znamená, treba bojovať s plným nasadením, neustále ho obohacovať, umocňovať, starať sa oň, ako keď pestujeme vzácny a nádherný kvet.
Ale nie vždy sa nám tento boj podarí vyhrať a neúprosné okolnosti, či bolestné chyby, ktoré sme spravili svojou nepozornosťou, alebo hlúposťou, môžu spôsobiť to, že my samotní budeme zo siete vzťahov, ktoré sú pre nás dôležité, odvrhnutí.
Avšak uvedomenie si, že sme na tomto svete úplne sami nám v takejto situácií pomôže zachovať si kongruenciu našej psychickej integrity a tým niekedy i vlastný život.
A to doslova.
