Význam a transgresia civilizačných konfliktov

Autor: Janka Petreková | 25.8.2019 o 14:40 | Karma článku: 1,06 | Prečítané:  141x

Súčasný svet je chytený v narastajúcom napätí a rôznych konfliktoch počnúc rodinnými hádkami až po celospoločenské problémy, akými sú sociálna diskriminácia, terorizmus, vojny, etnické nepokoje a pod.

Celá planéta trpí konfliktmi. Za touto globálnou dynamikou konfliktov leží hlbší význam, a tým je konflikt medzi diktatúrou a demokraciou, medzi kontrolou a akceptovaním rôznorodosti. V globalizovanom svete sa sociálne, hodnotové, náboženské a kultúrne odlišnosti stávajú čoraz zreteľnejšie. Každý z nás zápasí s otázkami odlišnosti, rôznorodosti, zdieľania moci, osobnej slobody a osobnej zodpovednosti. Súčasné demokratické tendencie, ktoré hlásajú osobnú slobodu a rovnaké možnosti pre všetkých však môžu prehliadať, že nie všetci máme rovnaké možnosti a privilégiá a všetko nezáleží len od vôle a snahy človeka avšak vzápätí máme zodpovednosť aj voči druhým ľuďom. Otvorené priznanie rozdielov, snahy dominovať a mechanizmov fungovania moci je možno prvým krokom k lepšiemu spolunažívaniu.

Pri hľadaní ciest, ako sa s konfliktmi vysporiadať existuje množstvo prístupov. Veľmi zjednodušene môžeme tieto prístupy rozdeliť na dva krajné póly:

1) Snaha o riešenie či riadenie konfliktu. V tomto prípade je konflikt vnímaný ako problém, ktorý treba vyriešiť, odstrániť alebo aspoň minimalizovať. Konflikt je tu akýmsi objektom mimo nás, ktorý možno zvládať, regulovať, opraviť a plne pochopiť na základe racionálnych mechanizmov a presne daných postupov. Tieto prístupy sa snažia zachovať daný poriadok a eliminovať poruchy.

2) Snaha o transformáciu konfliktu. Podľa tohoto prístupu sú konflikty len vonkajším prejavom hlbšieho napätia a potreby osobnej či spoločenskej zmeny. Konflikt je tu prirodzený a zmysluplný proces, ktorý potrebuje byť podporený a objasnený. Tento prístup hovorí, že konflikt nie je niečo mimo jeho aktérov a namiesto snahy o elimináciu či kontrolu sa môže transformovať z deštruktívnej na konštruktívnu silu, ktorá môže pomôcť prehĺbiť porozumenie medzi sporiacimi stranami a pracovať na potrebných spoločenských zmenách, ktoré sa zviditeľnili práve vďaka konfliktu.

Takáto transformácia podľa Paula Lederacha zahŕňa snahy o transgresiu (vzťahová zmena smerom k celku prostredníctvom vývojovo vyšších foriem chovania) a znovunastolenie spravodlivosti v celom sociálnom systéme. Zástancovia transformačných prístupov v spracovávaní konfliktov na rozdiel od prístupov, ktoré sa snažia o riešenia či riadenia konfliktov hovoria, že mier musí ísť ruka v ruke so spravodlivosťou, pretože riešenie konfliktu bez toho, aby sme vzali do úvahy narušené vzťahy medzi ľuďmi, môže z dlhodobejšieho hľadiska ešte viac amplifikovať existujúce rozdiely a pomôcť silnejšej strane, aby si upevnila svoju prevahu. Podľa Lederacha môžeme procesy konfliktov a ich mieru pochopiť porovnaním úrovne rovnováhy moci a uvedomovania si konfliktných záujmov a potrieb, pričom vychádza z modelu Adama Curla, ktorý hovorí, že konflikt vždy prechádza rôznymi fázami.

V situáciach veľkej nerovnováhy moci by sa politici, primátori, starostovia, poslanci či iní arbitri sporov (ďalej len mediátori) mali snažiť obhajovať slabších a pomôcť im uvedomiť si nerovnováhu moci a ich záujmy a potreby. Pomocou konfrontácie so silnejšou stranou si táto môže nerovnováhu uvedomiť a uznať aj potreby a záujmy slabších. Až potom môže negociácia (vyjednávanie) medzi stranami docieliť spravodlivé a mierové vzťahy.

Aj podľa Fisherai je konflikt v skutočnosti rozdielnou predstavou sporných strán o spravodlivosti. Vždy bude jedna strana dominantnejšia, keďže ľudia sú rozdielni a niektoré rozdiely umožňujú väčší prístup k moci. V skutočnosti je to práve popieranie a neuznanie rozdielov, ktoré zraňuje ľudí a podnecuje impulzy pre "spravodlivosť" za každú cenu.

Keďže cieľom transformujúcich prístupov ku konfliktu je spravodlivosť, je dôležité uvedomiť si mechanizmy fungovania moci, ak má mediátor adekvátne uskutočniť spravodlivosť takým spôsobom, ktorý rešpektuje druhých a zároveň dosiahnuť obnovenie vzťahov založené na rozpoznaní a náprave nespravodlivosti. Mediátor tu nie je úplne neutrálny, ale je súčasťou konfliktu, preto je dôležité uvedomovať si nielen mechanizmus moci medzi sporiacimi stranami, ale aj druh vedomej aj nevedomej moci, ktorý má a môže pri manipulácií s konfliktom využívať či zneužívať.

Avšak pojem „moc“ má v skutočnosti mnoho konotácií. Podľa Arnolda Mindella sa ako atribúty moci manifestujú aj ako privilégiá súvisiace s mierou tzv. ranku ktorú definuje ako súhrn privilégii človeka a vedomé či nevedomé, sociálne či osobné výhody či schopnosti z nich vyplývajúce.

Mindell rozlišuje viaceré kategórie ranku. Sociálny rank je druh moci, ktorý získame, keď naše vlastnosti súhlasia s tým, čo spoločnosť oceňuje. Patrí sem napríklad vzdelanie, národnosť, náboženstvo, ekonomická trieda, pohlavie, vek, profesia, zdravie atď. Napríklad ľudia s vyšším vzdelaním majú vyšší rank, heterosexuáli majú vyšší rank ako homosexuáli v heterosexuálnej spoločnosti, muži majú v patriarchálnej spoločnosti vo všeobecnosti viac privilégii ako ženy, krásne a zdravé telá majú vyšší rank ako škaredé a choré, bohatí ľudia majú viac privilégií ako chudobní, domorodci majú vyšší rank ako imigranti a transrodoví ľudia majú dokonca na slovensku menší rank ako zločinci.

V závislosti od relatívnej pozície k ostatným môžeme mať v určitej oblasti v danej situácii vyššiu či nižšiu mieru ranku. Čím viac ranku máme, tým viac prístupu máme k privilégiám a moci v tej ktorej oblasti. Koncept ranku poskytuje fluidný model moci, pretože v jednom momente môžeme mať značný rank a moc a v ďalšom momente či v inom kontexte môžeme mať rank značne nízky. Dokonca v tom istom momente môžeme mať vysoký rank v jednej oblasti a zároveň nízky rank v inej oblasti. Moc je teda chápaná ako fluidný a komplexný prvok, ktorý sa môže meniť v každom momente.

Uvedomovať si rank a privilégiá vyžaduje pochopenie dynamiky väčšiny a menšiny. Väčšina majority si neuvedomuje svoje privilégiá. To neznamená nevyhnutne, že si človek či skupina neuvedomuje svoje dominantné postavenie, ale že neberie do úvahy skúsenosti a postoje menšiny a útlak, ktorý jej často spôsobuje. Najzákladnejším privilégiom je teda naša možnosť neuvedomovať si alebo sa nezaujímať o útlak druhých. Máme tendenciu ho ignorovať alebo sa mu vyhýbať, nemusíme trpieť tým, že nie sme vypočutí, uznaní či ocenení.

Identita menšiny je charakterizovaná inakosťou- nemám vzdelanie, nie som taký šikovný, som LGBT, nemám domov. Menšiny často nepociťujú útlak väčšiny len zvonka, ale tí čo sú dlhodobo utláčaní začínajú často veriť hodnotám a vnímaniu utláčateľov. Aktivuje sa „self-fulfilling prophecy“ (samonapĺňajúce sa prorotstvo) – LGBT, Rómovia, ľudia inej národnosti, ateisti, imigranti sa niekedy naozaj cítia ako menejcenní.

Taktiež to zďaleka neznamená, že väčšina je tá zlá čo utláča a menšina je tá, čo má pravdu. Väčšina a menšina sú roly, ktoré sa vždy objavujú v skupine, pričom menšina väčšinou reprezentuje tie časti, ktoré sú prehliadané. Či už sa s nimi väčšina stotožňuje alebo nie, sú to hlasy, ktoré chcú byť vypočuté a budú pokračovať vo vlastnom, zväčša rušivom spôsobe vyjadrovania, kým ich väčšina nevypočuje.

Každý z nás sa niekedy ocitne v pozícii mocného aj v pozícii utláčaného, ktorý sa snaží bojovať proti zneužívaniu moci. Každý z nás môže byť obeť v jednom procese a utláčateľ v inom. Aj tí, ktorí sa snažia bojovať proti násiliu a netolerancii v spoločnosti sa môžu niekedy chovať netolerantne a násilne. Obeť neonacistov môže byť v inom kontexte sama rasistom, obeť homofóbie môže byť sexistom. Politika demokratických štátov, ktoré deklarujú ochranu slobody svojich občanov môže tiež niekedy umožňovať porušovanie individuálnych práv. (LGBT napríklad)

Snaha byť politicky korektní a tváriť sa, že všetci máme rovnaké práva a máme byť tolerantní núti schovávať predsudky a o to sú konflikty ťažšie transformovateľné. Predsudky by nemuseli byť zakázané, keby neexistovali! Preto môže byť otvorené vynesenie predsudkov a stereotypov práve spôsob, ako ich prekonávať. Koncept rovnosti je v demokratických krajinách tak cenený, že napríklad väčšinoví kresťania si myslia, že žijú v beztriednej spoločnosti. Neuvedomujú si, ako druhým berú rank. Myslia si, že inakosť túto beztriednosť ohrozuje.

Ako teda priviesť väčšinu, aby si uvedomila svoje privilégiá? Nefunguje to jednoduchým oslovením, aby si ich teda už konečne priznali. To je vlastne forma útoku. Z hľadiska transformačného prístupu má mediátor pomôcť a chrániť tých slabších v konflikte. Ale keď sa konflikt vyostrí, vo fáze konfrontácie sú ľudia, ktorí revoltujú voči útlaku nielen obete, ale majú aj veľa psychologickej a často duchovnej moci v ich ceste za spravodlivosťou. Podobne ako tí, ktorí ich vyprovokovali si neuvedomujú moc, ktorú majú. Keď konflikt eskaluje, tí s väčšou mocou sa tiež cítia zraniteľní, pretože majú menej psychologického ranku potrebného pre tolerovanie a otvorené jednanie s konfliktom a predsudkami. Utláčané skupiny ich vnímajú ako utláčateľov. To je pochopiteľné, pretože v tom správaní neustále pokračujú. Ale na hlbšej úrovni sa utláčatelia tak isto cítia byť ohrození. Nevedia čo robiť. Sú naučení racionálne vyjednávať a nájsť riešenie a dohodu. Nevedia, čo si počať s neustálym nesúhlasom, emocionálnymi útokmi a preto sa bránia ako vedia. Preto potrebujú tiež ochranu a podporu mediátora.

Tu pomôže využitie uvedomenia namiesto sily. Keď sa vnesie viac uvedomenia do privilégií a ranku, sporné strany sa môžu naučiť, ako prelomiť skrytú dynamiku medzi menšinovou rolou, ktorá sa bojí prehovoriť a väčšinovou, ktorá nechce počúvať. Vstúpením do chaosu a otvoreným definovaním a priznaním si predsudkov, rozdielov a nerovnováhy moci sa môže nečakane odhaliť aj to, čo konfliktné strany spája a tým ich protagonisti získajú slobodu identifikovať sa s tou pozíciou, s ktorou chcú.

Väčšinová a menšinová rola sú len rozličné súbory skúseností. Obe sú potrebné. Vo väčšinovej roli sa môže práve otvoreným priznaním a uznaním privilégií využívať ich na pomoc slabším a menšinové role môžu byť nositeľmi sociálnej zmeny a uvedomenia si rozličných častí seba a spoločnosti.

Na mieste je otázka, či je väčšina, ktorá nezažila útlak menšiny schopná pochopiť jej utrpenie. Podľa Mindella všetci máme v sebe rôzne časti dieťaťa či starca, kresťana či ateistu, mužskú či ženskú časť a sme schopní pochopiť druhého človeka napriek tomu, že sme nemali rovnaké skúsenosti. Mediátor by mal pomôcť všetkým nájsť vlastnú silu, ale vzápätí si uvedomovať výhodu vlastných privilégií a byť schopný ich použiť na pomoc slabším. Efektívny mediátor by mal byť teda schopný podporiť a počúvať všetky strany, uvedomovať si svoju silu a vodcovstvo a byť schopný ich zdieľať.

Ivan Bootheii vo svojej práci zdôrazňuje, že ten, kto chce pomáhať druhým či riešiť konflikty, musí si uvedomovať svoj rank a privilégiá, aby ich nezneužíval, ale aby ich mohol použiť konkrétne a uvedomele na podporu všetkých. Varuje napríklad rôzne intervenčné tímy a mierové hnutia, že hoci sa zaoberajú dynamikou moci u tých, ktorým chcú pomáhať, často zabúdajú na dynamiku u seba a ich pomoc je niekedy kontraproduktívna a tiež varuje, že často neuvedomelé sebavyvyšovanie pri vyjednávaní má negatívne dôsledky, pretože zmenšuje potenciálnu zónu dorozumenia a vedie k zhoršeniu vyhliadok na pozitívne riešenie konfliktov.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček Petra Schutza

Ropný úder posúva iránsku kauzu do vyššej ligy

Iránske popieranie autorstva popletie akurát Európu.


Už ste čítali?