reklama

Mýtus o arbitrálnej normalite tradičnej rodiny.

Dnes som sa na ulici nostalgicky vcítila do pocitov mladučkého párika, ktorý sa držal náruživo sa bozkávajúc v tuhom objatí a zamyslela som sa, že asi sú do seba zahorení nesmierne, keď prestali vnímať okolitý svet.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ale potom som zablúdila do svojich spomienok, nakoľko samozrejme, i ja som to v časoch mojich pubertálnych mileneckých rokov predvádzala, ale viem, že vtedy sme našu ľúbosť manifestovali skôr ako formu provokácie, ktorou sme dávali najavo svoje pohŕdanie stareckým a prudérnym svetom dospelých.
Takže aj táto dvojica bola podľa všetkého len ponorená do seba tak hlboko, že nevnímala svet, alebo proste ich len bavilo provokovať okoloidúcich.

Avšak je možné aj to, že nešlo o provokáciu, ale o snahu presviedčať svet ako sa ľúbia. I keď podľa môjho názoru skutočná láska, ktorú ľudské bytosti cítia k sebe navzájom je skôr intímna a nepotrebuje publikum na to, aby bola obdivovaná, či publikom iným spôsobom saturovaná. Zaľúbenci, ktorí sa na verejnosti radi muchalia a radi tak verejne demonštrujú svoju zamilovanosť v skutočnosti môžu vo vzťahu cítiť neistotu s otázkou, či aj partner cíti rovnaké zahorenie a tým, že toto zahorenie sa navzájom snažia demonštrovať verejne, tak akoby testujú hĺbku zahorenia toho druhého voči sebe. A táto potreba neustáleho testovania v skutočnosti demonštruje to, že nie sú si vo vzťahu istí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale možno je to prirodzené správanie, pretože láska nie je v skutočnosti stav, ale láska je permanentný proces odvíjajúc sa v čase za neustále meniacich sa okolností a my v každej sekunde a v každej alternatíve reality potrebujeme byť uisťovaní, že sme stále milovaní, pretože hlboko v srdci cítime, že láska je v skutočnosti prchavá a premenlivá ako vietor a na to, aby ten vietor stále fúkal správnym smerom a rýchlosťou, je potrebné, aby príčiny a konštelácie, ktoré vietor vyvolávajú, boli ustavične prítomné.

V tomto sú muži a ženy odlišní, pretože lásku ako proces vnímajú predovšetkým ženy, kým muži vnímajú lásku skôr ako nemenný status quo - myslia si, že keď si vzájomne raz vyznali lásku, tak je to už navždy a preto sú s týmto stavom uspokojení a nemajú potrebu svoju lásku žene neustále pripomínať a potvrdzovať.
Myslia si, že keď im sem tam kúpia kvety a sem tam sa pomilujú, tak to vraj stačí. Aj preto sú ženy väčšinou vo vzťahoch frustrované, pretože pre ženu je láska vždy procesom, ktorý má svoju vnútornú dynamiku a cítia sa byť milované neustále rozdielnym spôsobom v priamej závislosti od okolností a správania sa muža voči nim. Napríklad cítia sa byť milované silno, ak im muž bez zjavnej príčiny kúpi kvety, alebo ich prekvapí pozvánkou na večeru, či do kina alebo divadla, či prejaví inú nečakanú spontánnu pozornosť a záujem.
Ale už na druhý deň po návrate z divadla - muž uspokojený z toho, že svoju lásku dostatočne vyjadril - spokojne sa vyvalí na gauči a číta noviny, či hrá počítačové hry, pričom manželku vôbec nevníma alebo si ju nevšíma.
A tak napriek tomu, že muž je sám so sebou spokojný, žena sa cíti, akoby prestala byť mužom vyvalenom na gauči milovaná, práve preto, že žena vníma lásku ako neustály proces a nie ako stav. A frustrácie z partnerského spolužitia vznikajú práve z týchto psychologických odlišností.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Táto línia argumentov navádza na explanáciu, že ak partneri tieto vzájomné odlišnosti pochopia, tak je šanca, že môžu vybudovať fungujúci vzťah, ktorý nebude stresujúci.
Avšak ja si myslím, že je to nesmierne ťažká vec, pretože aj tak vznikne neriešiteľný bludný kruh. Jednoducho preto, pretože ak muž bude akceptovať manželkinu psychologickú potrebu aby jej svoju lásku k nej neustále dával najavo, tak sa nevyhne tomu, aby niečo aj nepredstieral, čo žena vždy vycíti a tým pádom opäť začne mať pochybnosti do akej miery je to snaha vyjadriť lásku, alebo len mužova vypočítavosť v duchu "dám jej čo chce, aby som mal od nej pokoj".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A preto je žena väčšinou vždy tá, ktorá vo vzťahoch ťahá za kratší koniec a jej neistoty ju nakoniec privádzajú do vedomých, alebo nevedomých frustrácií.
Iné je, ak sú partneri vzápätí aj dobrí priatelia - to je stav, kedy ich spájajú aj iné putá, ako len potreba lásky, sexu a potreba mať fungujúcu rodinu. Ale takýchto partnerstiev je veľmi málo a je skoro zázrak, ak sa stretnú dve individuality, kde sa snúbia všetky 4 motivačné atribúty v jednom celku...

A tak, keď nie je napĺňaná ani potreba lásky ani potreba priateľstva, veľmi ťažko sa napĺňa i potreba sexu, ktorá sa postupne premieňa z radosti len na útrpnú povinnosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nakoniec teda ostáva posledný tmeliaci činiteľ, ktorým je saturácia fungujúcej „šťastnej“ rodiny, o ktorej si možno väčšina žien myslí, že patrí medzi ich životné povinnosti. V tejto súvislosti sú im od malička vtĺkané do hlavy rôzne pofidérne, kresťanskými dogmami šírené rodové stereotypy vzoru otca ako autority čo s odstupom sleduje výchovu detí, má zodpovednosť za rodinu, ktorú ekonomicky zabezpečuje a pod., zatiaľ čo matka je milá, nežná,objímajúca, citlivá, obetujúca sa.
A práve toto je kameňom úrazu takmer všetkých vzťahových rozporov. Kresťanské poučky, ale i tradičná psychológia hovoria, že milá žena je tá, ktorá nezvýrazňuje svoje osobné ťažkosti, nehovorí iba o sebe, vie druhého citovo podporiť, to znamená dodať mu odvahu, potešiť, usmerniť. Nevyvoláva okolo seba napätie, rada pomôže, zmierňuje napätie, neprilieva zbytočne olej do ohňa hádok. Aj moderná, samostatná, zamestnaná a sebavedomá žena vraj musí byť stále milou, ak chce mať dobrý život.

Tento mýtus je ešte okorenený i tým, že sa vraj kvôli rodine a deťom majú obetovať a že práve na tomto sebaobetovaní je postavená cnosť žien a podobné kresťanské a sociálno-tradičné dogmy. Kresťanským vzorom najvyššej cnosti má byť panenka Mária, „napravená“ Mária Magdaléna či iné sväté ženy, ktoré v záujme nejakých vyšších princípov obetovali všetko vrátane seba.

A tak submisívne ženy saturujú svoj zmysel života sebaobetovaním sa životom vedľa úplne cudzieho chlapa, s ktorým kedysi dávno možno pocítili ošiaľ vášne, ale s ktorým teraz nemajú nič spoločné, pretože sa rokmi premenil na autoritatívnu panovačnú beštiu, či na ľahostajného, alebo večne ožratého parazita.

A to nie je všetko. Asertívne ženy, čo z takéhoto nefunkčného a nervy drásajúceho zlepenca utečú, sú spoločnosťou i rodinou stigmatizované, že práve ony sú za všetko vinovaté, že sa odmietli v záujme rodiny prispôsobiť, urobiť kompromis, jednoducho svoj život obetovať.

Ale aj partneri, ktorí sa snažia o harmonické súžitie sa tak isto dostávajú do bludného kruhu frustrácie, prameniaceho z nezlučiteľnej rodovej rozdielnosti, ktorá sa dá prekonať iba vtedy, ak jedna aj druhá strana je ochotná robiť veľké kompromisy. A kompromisy vždy znamenajú vzdať sa svojej vnútornej slobody v prospech niečoho.
Ale v prospech čoho ? Neprišli sme predsa na tento svet, aby sme ho takmer celý prežili v obetovaní sa len preto, že nás do toho núti spoločnosť. Pretože láska muža (presnejšie to, čo muž nazýva láskou) je takmer vždy len majetnícka. Predstava muža o slobode seba a partnerky je nezlučiteľná s predstavou slobôd, ktorú má jeho partnerka.

Aj preto je podľa môjho názoru láska ženy a muža nakoniec väčšinou vždy len utrpenie a to aj napriek tomu, alebo možno práve preto, že muž ženu existenčne zabezpečí. Pretože každá zamilovanosť, ktorá generuje endorfíny radosti, dopamíny vzrušenia a oxytocín spokojnosti raz skončí. A potom príde dezilúzia z nezlučiteľnej rodovej rozdielnosti, ktorá sa dá prekonať iba vtedy sú partneri vzápätí aj dobrí priatelia. Ale šanca, že sa takto kompatibilní partneri vzájomne nájdu, je, ako som už povedala, mizivá.

Takže všetky chýry o posvätnom význame rodiny, ktoré šíri štát, spoločnosť a kresťanská kultúra sú len klamlivé mystifikácie, ktoré plodia nešťastné a frustrované či previnilosťou stigmatizované ženy a neurotizované, hodnotovo dezorientované nevinné detské životy, čeliace dichotómií, ktoré im do hlavičiek vtĺka svet a ktoré vidia na vlastné oči v reálnom živote svojich nešťastných mám a otcov.

A preto je podľa môjho názoru sociálny konštrukt tradičnej rodiny, založený na výhradnom párovaní rodovo polaritných partnerov, v dnešnej modernej dobe len prežitkom, ktorý je potrebné zmeniť tak, aby mali ľudské bytosti vo formovaní im vlastnej a jedinečnej architektúry intímnych spoločenstiev, ich veľkosti, štruktúry a modulácie postnatálnej ontogenézy vlastných či adoptovaných potomkov, podľa možnosti čo najširšie definovanú, právom zaručenú voľnosť a slobodu.

Janka Petreková

Janka Petreková

Bloger 
  • Počet článkov:  76
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyštudovala som urbanistiku a geografiu. Som autistka s rozvinutým savant syndrómom. To je príčinou, prečo milujem vedomosti a prečo neustále študujem všetky vedy, pričom ma baví nachádzať najnovšie vedecké poznatky, objavy a teórie. Sem tam i ja niečo vymyslím, ale nemám ambície, aby boli moje príspevky chápané ako kompetentné vedecké teórie, samozrejme okrem tém z tých odborov, z ktorých mám vysokoškolské vzdelanie. Považujem sa za ateistku a vedeckú skeptičku. Dlhé roky som robila hlavnú architektku, vedúcu stavebného úradu a vedúcu odboru životného prostredia na mestskom úrade v Ružomberku. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu