Kognitívna deteriorácia teórie AGW.

Autor: Janka Petreková | 31.8.2019 o 19:28 | (upravené 31.8.2019 o 19:34) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  119x

Dala som si záväzok, že už na tému „globálne otepľovanie“ (AGW - Anthropogenic global warming) nebudem písať, pretože som si uvedomila, že tento mýtus je tak hlboko zakorenený, že moje snahy ho vyvracať, aj tak nikam nevedú.

Ale napriek môjmu záväzku rezignovať, po prečítaní článku v piatkovom SME (30.8.2019) o tom, ako vinou klimatických zmien stúpa hladina svetových oceánov, mi to nedalo – proste som musela na túto do očí bijúcu pomýlenosť reagovať.

Uvedomila som si pravdivosť príslovia, že tisíc krát opakovaná lož sa stáva pravdou. Avšak najsmutnejšie je to, ak sa v intenciách týchto „právd“ správajú aj odborníci, ktorí sa vzájomne ako kolovrátky citujú vo veciach, nad ktorými si nik nedal tú prácu, aby si ich sám, vlastným bádaním overoval. Spoliehajú sa na odbornú kompetenciu a odbornú reputáciu ostatných kolegov a tí zasa na odbornú kompetenciu ďalších ostatných a tí ďalší ostatní na tých prvých ostatných a tak sa postupne blud premení na bludný kruh, ktorý zavíruje všetky kúty aj kútiky všetkých sietí informačného sveta. A tí, ktorí predsa len mali pochybnosti a dali si prácu sa nad fenoménom kriticky zamyslieť, vyhľadať inkrementálne zdroje informácií a vyvodiť iné závery z nich, sú zosmiešňovaní, že sú to práve oni, čo bludom prepadli. A tak nakoniec aj tí odborníci, ktorí majú kritického ducha, radšej do toho „nerýpu“, aby neutrpeli pred kolegami, alebo svojim šéfmi, čo ich platia, hanbu či pochybnosti nad ich odbornosťou.

Nedávno som na STV2 videla dokument, v ktorom si istý francúzsky novinár, ktorý skúmal efektívnosť budovania hraničných zábran, overoval, odkiaľ sa vzala informácia, že v Európe je 8 miliónov nelegálnych utečencov. Táto informácia sa tak isto ako kolovrátok opakovala dokonca aj v oficiálnych štatistikách Európskej únie a napokon sa dopátral, že je to len výsledok preklepu, alebo omylu istého britského demografa, ktorý sa za svoju chybu neskôr ospravedlnil, ale to už bolo aj tak neskoro. Jeho vysvetlenie a korekcia na údaj 4 milióny si nik nevšímal, pretože údaj 8 miliónov bol už tak vrastený do sietí informačných štruktúr, že sa stal „pravdou“. A podobne si vysvetľujem i pôvod mýtu o „globálnom otepľovaní“, ktoré je údajne spôsobené vypúšťaním uhlíka do ovzdušia planéty, ktoré má na svedomí človek.

Mnohí sa isto pýtajú čo som vlastne zač, keď si dovoľujem „rýpať“ do tak zažitej „pravdy“ a čo ma k tomu motivuje a oprávňuje. Nuž motivuje ma k tomu hnev a bezmocnosť nad ľudskou naivitou a oprávňujú ma k tomu vedomosti i vysokoškolské vzdelanie, ktorým sa však nechvastám, pretože podľa mňa nie je dôležité vzdelanie, ale miera poznania, ktoré vzdelanie prináša.

Za svojim tvrdeniami si stojím pretože moje explanácie v tejto veci sú podložené zdrojmi, ktorých relevanciu som si starostlivo overovala, ale nie tým, že som hľadala ich opakovanie v iných zdrojoch, ale vedomosťami, prostredníctvom ktorých som fakty skladala do pevných logických pilierov, postavených na fyzikálnych a ostatných prírodných zákonoch.

Začnem tým, ako vedia mýty šikovne využívať konfirmačné skreslenia, ako sa všade píše, že sa topia Arktické ľadovce, ale že na južnej pologuli sa v skutočnosti deje pravý opak – o tom som sa v populárnych médiách nedočítala nikde.

Áno, realita je skutočne taká, že veľkosť zaľadnenia Antarktického kontinentu od roku 1979 ustavične rastie. Nové maximum rozlohy morského ľadu dosahuje až 19,5 miliónov km štvorcových, čo je o 3,5 % viac, ako dlhodobý priemer z rokov 1981 až 2010. Laický klimaskeptik (osoba, ktorá spochybňuje fenomén AGW) by možno tento fakt využil ako argumentačný tromf, ale to by bola chyba.

Fundovaní klimaskeptici nepopierajú, že priemerná teplota atmosféry v spodných vrstvách ovzdušia stúpa, avšak tvrdia, že sa jedná o prirodzené klimatické cykly atmosféry a hydrosféry Zeme a nie je to dôsledok vypúšťania uhlíka.

Čím je vzduch teplejší, tým má vyšší potenciál napätia nasýtenia vodnou parou. Inými slovami v Antarktíde pribudlo horizontálnych kondenzačných a desublimačných zrážok (v skutočnosti je Antarktída mrazivá púšť, kde sneží len výnimočne), ktoré tlakový gradient v podobe vetra premiestňuje smerom ku okrajom, kde sa akumuluje a premieňa na ľad. Ten vplyvom gravitácie „tečie“ od pevniny smerom do mora a odsúva tak morský ľad ďalej od brehov. Navyše je pevninský ľad hustejší a preto sa podsúva pod morský ľad a ten sa tak navyšuje a ďalej expanduje smerom do voľného mora.

Jediné ľady, ktoré sa skutočne topia sú ľady v Arktíde a väčšina horských ľadovcov. Avšak aj tu treba používať správnu terminológiu a slovo „topiť“ nahradiť vetou „ľady sa netvoria v dostatočnom množstve na to, aby sa vytvorila rovnováha ich sezónnej bilancie“.

Jednoducho množstvo morskej vody, ktoré v zime nezamrzne, viaže viac tepelnej energie viazanej vo vode a tá spoločne s advekciou teplejšieho vzduchu roztápa aj väčšie množstvo ľadu, ktoré v zime zamrzne. Pôsobí tu nelineárny exponenciálny efekt, spôsobený tým, že dynamika prúdenia vody je veľmi citlivá na akékoľvek zmeny v teplote a salinite morskej vody a v ich rôznych kombináciách a už aj veľmi malá zmena priemernej ročnej teploty dokáže vygenerovať kaskádové udalosti v podobe zmien trajektórií termohalinných prúdov, stratifikácie pyknoklín, trajektórií Ekmanových špirál a pod., ktorých výsledkom synergického spolupôsobenia, môžu byť zmeny v dynamike zaľadnenia veľkého rozsahu.

Podľa oceánológov hladina oceánov stúpa v skutočnosti už 150 rokov (takže stúpať začala už dávno pred vypúšťaním uhlíka) a to priemerne 2 – 3 mm za rok. Vypočítala som, koľko percent ľadu z Grónska a zo Severného ľadového oceánu by sa muselo topiť na to, aby túto advekciu spôsobili. Spravila som výpočet za 18 rokov od roku 2000 do roku 2018 (56 mm). Vyšlo mi, že by v oceánoch muselo pribudnúť za toto obdobie 19 516,6 kilometrov kubických vody. To som prepočítala hrubým výpočtom na plochu pevninského ľadu, ktorý sa pri pobreží roztápa o hrúbke 10 metrov, ktorá mi vyšla okolo 2 540 000 km štvorcových, čo je o 700 tisíc km2 viac, ako má rozloha Grónskeho ľadu v súčasnosti. Avšak letecké snímky hovoria o zmenšení Grónskeho ľadu za posledných 20 rokov len o jednu tretinu. Ak odrátam túto tretinu z pôvodného zaľadnenia Grónska (1,8 miliónov km2) a výsledok odrátam od 2,54 miliónov km2, vyjde mi 4,54 milióna km2. Tabuľový morský ľad môže mať v Arktíde hrúbku 2,5 metra, to znamená, že na to, aby sa ho roztopilo toľko, aby zdvihol oceány o 56 milimetrov by sa ho muselo roztopiť 18 miliónov kilometrov štvorcových, čo je o 4 milióny viac, ako je celá plocha Severného ľadového oceánu. A to je, pravda, nemožné.

Takže na základe týchto jednoduchých výpočtov mi bolo jasné, že na na dvíhanie hladín oceánov má dynamika klimatických zmien v súčasnosti len veľmi malý podiel.

Aká je potom realita ?

Je jasné, že tu spolupôsobí viacero faktorov a svoj podiel viny má na svedomí paradoxne aj hystéria okolo AGW. Masívne odlesňovanie Zeme i to, ktoré sa deje za účelom pestovania biopalív narúša cyklus fázových prechodov a tok latentného tepla medzi oceánmi a atmosférou, v atmosfére je menej vodných pár, pevnina sa prehrieva, čo zvyšuje izobarické gradienty, dynamizuje adiabatické ochladzovania a otepľovanie, čím sa zvyšuje i kadencia koalescencie - výsledkom sú búrky a lejaky s krúpami, ale aj ekvatoriálny vzduch je viac instabilný, čo prináša cyklóny intertropickej zóny konvergencie s nadproduktom zrážok – to všetko atmosféru ešte viac vysušuje. Tá prepúšťa viac slnečného svetla, ktoré rýchlejšie topí horské ľadovce (horské ľadovce sa topia predovšetkým insoláciou od solárnej radiácie a len veľmi málo kondukciou od molekúl vzduchu) a tak vody v oceánoch a moriach pribúda.

Stúpanie hladiny môže byť navyše zapríčinené aj horotvornými pohybmi morského dna, ktoré môžu zmenšovať celkový objem zemského oceánskeho bazéna (keď prelejeme vodu z väčšieho pohára do menšieho, tak hladina v menšom pohári bude vyššia) a pod. Avšak zďaleka nie toľko (3 mm za rok), aby to bolo príčinou katastroficky ladených fotografií, zverejnených v SME – tam pravdepodobne spolupôsobí rad úplne iných činiteľov, akými sú prirodzená erózia, poklesy astenosférnych dosiek, ukladanie deltových sedimentov (v plytkom mori sú väčšie prílivy), kompresia, alebo extenzia geologických blokov, konvergencia Benioffových zón a pod.

Mohla by som uviesť aj ďalšie argumenty, uviesť zdroje, zverejniť grafy a snímky, uviesť pravdivé fakty, ktoré vôbec nekorešpondujú s tým, čo sa v informačnom priestore šíri. Ale načo ? Aby som sa stala objektom výsmechu ? Ale o mňa nejde. O publicitu záujem nemám.

Som smutná z toho, že aj denník SME, ktorý považujem za seriózny a vyvážený, podľahol všeobecnému svetovému mému a selektuje informácie na tie, ktoré teóriu AGW podporujú a také, čo sa na vec pozerajú iným spôsobom, ignoruje.

Bez povšimnutia ostala aj Zeller-Nikolova teória, ktorú som zverejnila a ktorá konštatuje, žeteória AGW nie je uspokojivo podporená reálnymi pozorovaniami. Jedným zo základných rozporov je samotná veľkosť skleníkového efektu. Zatiaľ čo podľa AGW skleníkové plyny ohrievajú zemský povrch o 33 K, reálne by mal byť, ak by teória AGW naozaj fungovala, tento efekt ďaleko vyšší – až 90 K.

Tento rozpor sa Ned Nikolov a Karl Zeller pokúsili objasniť pomocou jednoduchej otázky:„Existuje všeobecná závislosť, spoľahlivo objasňujúca povrchovú teplotu nielen Zeme, ale všetkých planét slnečnej sústavy s pevným jadrom?“

Vyšli zo známych dát o fyzikálnych vlastnostiach telies slnečnej sústavy, ktoré veľmi starostlivo overovali. Metódou rozmerovej analýzy hodnotili 12 modelov závislostí povrchovej teploty planét prostredníctvom rôznych fyzikálnych veličín.
Ich model zodpovedá reálnym hodnotám s takmer dokonalou presnosťou. Je to model, ktorý hovorí, že povrchové teploty planét slnečnej sústavy s pevným jadrom sú dané ich vzdialenosťou od Slnka a atmosferickým tlakom. Uvádzanou príčinou je adiabatická kompresia atmosféry planét vyvolanáich gravitáciou. Atmosféra teda neslúži ako tepelný izolátor, ktorý vracia časť tepelného žiarenia na povrch, ale sama ohrieva povrch planét svoju kinetickou energiou. Súčasťou práce je aj diskusia, prečo je vplyv koncentrácií skleníkových plynov na teploty povrchov planét zanedbateľný.

Ako vidno, erudovaných klimaskeptikov je viac ako dosť – stačilo by len trochu dobrej vôle poskytnúť aj im mediálny priestor rovnaký, aký sa ustavične poskytuje výlučne len druhej strane.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček Petra Schutza

Ropný úder posúva iránsku kauzu do vyššej ligy

Iránske popieranie autorstva popletie akurát Európu.


Už ste čítali?