Spočiatku žil v malých kmeňových spoločenstvách, ktoré buď zásluhou inbrédnej depresie vyhynuli, alebo prostredníctvom synergie outbrédnej depresie a génového toku toku tvorili čoraz väčšie a väčšie spoločenstvá, ktoré museli čeliť neustálym adaptáciám na zmeny klimatických podmienok a boli tak nútení bojovať s inými spoločenstvami o zdroje. Víťazili tí, ktorí vedeli koncentrovať viac informácií a tým aj viac zdrojov a prostriedkov a tak vznikli ríše, kráľovstvá a monarchie.
V kmeňoch boli šikovní všetci na všetko, ale vo veľkých komunitách sa presadila šikovnosť špecializovaná. Každý človek robil to, čo najlepšie vedel, na čo mal talent a v čom bol najzdatnejší a tí, čo nevedeli robiť nič, tak tých si najímali tí viac šikovní, aby za nich robili prácu, ktorú nik zo šikovných nechcel robiť.
Spočiatku ich platili málo, lebo vedeli, že bez práce by aj tak umreli, ale potom prišli na to, že ak ich budú platiť viac, tak budú mať motiváciu pracovať lepšie a budú im prinášať vyššie zisky. A navyše si budú môcť vo väčšom množstve kupovať aj ich výrobky a tým bohatnúť ešte viac – tak vznikol kapitalizmus.
Lenže nič nefunguje stále dokonale a stávalo sa, že niekto ochorel, alebo ho životné okolnosti doviedli do situácie, že sa ocitol v núdzi, alebo jednoducho zostarol a už nemal dostatok síl, aby sa sám uživil. Tak sa komunity ľudí dohodli, že vytvoria rezervné fondy do ktorých budú pravidelne prispievať tak, že ak niekto bude v núdzi, tak sa prostriedky z fondu použijú na to, aby nezomrel – tak vzniklo sociálne a zdravotné poistenie.
Avšak prispievanie do fondu bolo dobrovoľné a tak tí, ktorí ochoreli či starobou znehybneli a pritom do rezervného fondu neprispievali, tak umierali.
Lenže ľudia sú tvorovia ľútostiví a spolupatriční, ale aj tí, čo sú egoistickí, tak isto neznášali pohľad na chudobných a biednych, pretože ich protestami otravovali a kazili potešenie zo života a preto založili iné fondy prostriedkov, z ktorých sa im zachraňoval život – tak vznikla charita.
Ale chudobným sa to moc nepáčilo, nakoľko charita bola dobrovoľná a hlavne adresná pretože pomáhala len ľuďom v krajnej núdzi, ale oni túžili po tom, aby charita prispievala aj ostatným, ktorí síce boli chudobní, ale nie až tak moc chudobní.
A tak si niektoré krajiny ustanovili povinné prispievanie do sociálnych a zdravotných poisťovní, avšak tým, že do nich prispievali ľudia nerovnako – rovnako nerovnako sa im prispievalo v stavoch núdze či chudobe a tak sa začali hádať, že tomu a onomu sa prispelo viac a inému nemenej a šarvátky sa tak rozmnožili, že sa nakoniec dohodli, že založia inštitút, ktorý bude rozhodovať o všetkých šarvátkach a ktorý preto bude mať právo tvoriť aj nové pravidlá komunitného súžitia a nakoniec sa všetko domotalo tak, že už všetci boli z toho všetkého úplne osprostení a pozabúdali úplne na svoj rozum a preto časť svojho rozumu zverili iným rozumom – tak vznikla demokracia, politika a štát.
Avšak štát je niečo, čo zvolené iné rozumy nevlastnia, ale len spravujú a robia to lajdácky a neodborne jednoducho preto, pretože im chýba motivácia sa poriadne snažiť, lebo vedia, že ak aj niečo pokafrú, tak neumrú z toho od hladu.
A preto štát spravuje veci nehospodárne a veľa zdrojov a prostriedkov sa rozdáva aj tým, ktorí to až tak nepotrebujú a potom na skutočne dôležité veci, ako je školstvo, veda či poriadok ostáva málo, rovnako ako málo ostáva aj tým, čo to naozaj potrebujú.
A tieto chýbajúce peniaze sa potom štát snaží získavať od veľmi úspešných a tí sú potom nútení formou stratégie nadnárodného spájania sa brániť a tak sa znižuje rozmanitosť, pretože malí a drobní, ktorý sú pôvodcami rozmanitosti a jedinečnosti tvoria niečo, na čo ľudia nemajú peniaze kvôli tomu, že ich štát oberá formou daní o veľký podiel ich mzdy, nakoľko sám hospodári nehospodárne a preto malých pohlcujú veľkí – tak vznikol korporátny kapitalizmus.
A to, keď niečo niekomu odoberá energiu z výsledkov jeho metabolizmu a tú potom sám požiera, sa v ekosystéme nazýva parazit.
Našťastie korporátna štruktúra zamestnáva mozgovú elitu, ktorá dokáže aj napriek tomu, že ich štát okráda, hospodáriť so ziskom a preto sa jej z času na čas podarí mocensky štát ovládnuť a tým pádom sama sebe zníži dane, tým pádom zarába viac a vytvára prostredie pre aktivity nových malých, ktorí sa preto začnú opäť rozvíjať a tvoriť rozmanitosť a jedinečnosť a ľudia ich výrobky či výsledky myslenia začnú kupovať a preto aj malí postupne bohatnú a tým pádom bohatnú všetci, ktorí zhodnocujú vlastný majetok, šikovnosť či rozum, vrátane tých, ktorí sú na toto zhodnocovanie zamestnávaní. Avšak tým pádom má štát menej peňazí a preto sa zbavuje všetkého zbytočného, čo môžu zabezpečovať aj súkromní zhodnocovatelia napríklad sociálne, zdravotné a dôchodkové poistenie a tí to zabezpečujú omnoho efektívnejšie a preto ľudia, ktorí si na poistenie hradia viac, majú aj väčšie sociálne istoty, sú zdravší a spokojnejší a preto aj pracujú viac a efektívnejšie a sú potom aj bohatší. A čím sú ľudia bohatší, tým je parazit slabší.
Všetko by takto mohlo fungovať stále, avšak ľudia tým, že nie sú rovnako šikovní, schopní, alebo múdri, tak zákonite niekto mal viac a niekto menej. A nespokojnosti tých, čo mali najmenej sa chopili zvlášť šikovní a prefíkaní klamári a povedali im, že založia štát, kde bude všetko spoločné a všetci budú mať všetko. A nespokojní na to naleteli a pomohli im takýto štát založiť avšak na to potrebovali prostriedky a tie získali jednoducho tak, že ich ukradli tým najšikovnejším a najschopnejším, ktorí vedeli organizovať prácu aj úplne nešikovným a tak zabezpečovať, aby neumierali od hladu. A tak vznikol sociálny štát, v ktorom mali všetci rovnako málo alebo nič rovnomerne.
Avšak tieto deje sa nekonajú súbežne. Sú dva druhy štátov, kde platia úmery – čím chudobnejší štát, tým bohatší sú jeho občania a sociálne štáty, kde platí - čím bohatší štát (rozumej tí, čo ho spravujú), tým chudobnejší sú jeho občania. A tak vzniká globálna nerovnováha – bohatí klamári, ktorí vládnu v sociálnych štátoch chudobným, zo strachu, aby aj oni neschudobneli, tak sa usilujú získať zdroje v štátoch bohatých občanov a tak vznikajú konflikty, terorizmus a vojny.
Ekosystém genotypu človek tak celý ochorel, pretože sa nakazil parazitom, ktorý sa nazýva sociálny štát. Navyše tento vírus prenikol aj do mozgov mentálne menej apetentnej populácie a spôsobil kolektívnu bludnú mystifikáciu, že jedinci sú len nepodstatnou časťou podstatného celku, nazývaného spoločnosť a sú preto povinní vzdať sa svojej celistvosti v prospech parazita, aby mal ten viac žrádla.
A tak sa ľudia napadnutí parazitom, ktorí si myslia, že sú slobodní, neustále snažia zotročiť tých, ktorí slobodní naozaj sú, nakoľko im ich sloboda v ich zámeroch klamať, kradnúť, vyvolávať konflikty či šíriť pokryteckú lásku, prekáža. A navyše ich štve i to, že naozaj slobodní sú aj priateľskí, ktorí nikomu neubližujú a preto ich opisujú ako zákerných a ľstivých nepriateľov.
Drzo a arogantne si osobujú právo zasahovať do intímnych slobôd ľudskej celistvosti tým, že berú právo človeku, aby si sám určil pohlavie, berú ľuďom, ktorí si sami určili pohlavnú príťažlivosť právo vychovávať deti, berú ženám právo, aby samé rozhodovali o svojom tele a o jeho premenách.
Z uvedeného dôvodu čaká túto civilizáciu - pokiaľ slobodní ľudia včas parazita neporazia - nevyhnutná degradácia základných ľudských hodnôt a práv a následne evolučný zánik.
