Chudoba vo svetle komplexity.

Autor: Janka Petreková | 26.9.2019 o 20:08 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  10x

Týmto textom voľne nadväzujem na predchádzajúcu esej s názvom „Fylogenéza parazita a intímna sloboda ľudskej celistvosti.“ ktorý mohol u mnohých vzbudil rozpačité pocity, ba možno sa viacerým zdal do istej miery aj cynický.

Myslím si, že ten dojem pramení skôr zo štylistickej formy ako zo sémantiky, ale pri skúšaní inej – láskavejšej formy som narazila na problém ten, že fakty pospájané exaktnými explanáciami sa láskavou formou vyjadrujú len ťažko a bolo by to na úkor zrozumiteľnosti textu.

Navyše som potrebovala text formulovať tak, aby som čo najstručnejšie skomprimovala (zhutnila) genézu dôležitých dejov súvisiacich so vznikom a vývojom ľudstva v komplexných súvislostiach.

V skutočnosti som mala zámysel vyvolať presne opačný dojem – pomenovať a jasne identifikovať vinníka, ktorý je za chudobu a nešťastie ľudí zodpovedný, ale zrejme sa mi to celkom nepodarilo.

V okamihu príchodu na svet majú všetci ľudia na svete presne rovnaké šance. Lenže ľudia tak, ako nemajú rovnaké telá, nemajú ani rovnaké mozgy. To vyplýva z vysokej variability genotypov, predovšetkým lokusu HLA (Human Leucocyte Antigen), čo je gentický systém Major Histocompatibility Complex, zodpovedný za to, že každé ľudské telo je individualita. (čo vyvoláva problémy napríklad pri transplantáciách) A z tohoto dôvodu je každý človek obdarený aj iným talentom šikovnosti na vykonávanie toho, ako môže byť užitočným sebe a iným.

Človek sa narodil na tento svet s fundamentálnou povinnosťou – udržať sa nažive. V tomto smere to majú zvieratá jednoduché. Na udržanie života im stačí schopnosť nachádzať či loviť potravu a schopnosť adaptácie na prostredie.

Avšak človek to má omnoho zložitejšie. To, že má na niečo talent, alebo je obdarený nejakou šikovnosťou zďaleka nestačí. Jeho talent a šikovnosť na to, aby ho uživili, musí byť niekomu aj užitočná. Darmo sa niekto narodí so schopnosťou vyrábať kvalitné lopaty. Môže ich vyrobiť aj milióny a aj tak ostane celý život chudobným, jednoducho preto, pretože toľko lopát nikto nepotrebuje.

Problémom chudobných ľudí je to, že sú obdarení nejakou šikovnosťou alebo schopnosťou, po ktorej je len malý, alebo nijaký dopyt. Avšak v skutočnosti to nie je pravda. Neexistuje na svete človek, ktorého šikovnosť by nikto na svete nepotreboval.

Ideálne by preto bolo, ak by talent a šikovnosť každého človeka, boli užitočné pre všetkých tých, ktorí takýto druh šikovnosti potrebujú. Ak by sa schopnosti a potreby všetkých ľudí dali tak skombinovať, aby sa vzájomne stretli tak by na svete žiadna chudoba neexistovala. Takýto stav je možné dosiahnuť veľmi jednoducho – vrátiť sa do života v kmeňoch a opäť začať loviť a zbierať. Tým pádom by sme boli sami sebe aj producenti aj spotrebitelia.

Avšak podstata človečenstva je práve v tom, že sa človek naučil nielen loviť a zbierať, ale neustále sa meniace životné podmienky ho v adaptačnom procese donútili naučiť sa tisícom iných šikovností, ktoré tvoria obrovský balík talentov a schopností. Tento balík je prostredníctvom evolučnej epigenézy rovnomerne rozdelený na všetkých ľudí na planéte – každý človek pri narodení dostane z tohoto balíka nejaký fragment.

Človek nie je predvídateľná laboratórna myška. Jeho potreby i schopnosti sa neustále menia nielen v čase, ale i v priestore. Ľudia nežijú hluchí a slepí v krabici, ale neustále medzi sebou komunikujú. Ovplyvňujú navzájom svoje hodnotové preferencie, nálady sa ako vlny šíria od človeka k človeku, od komunity ku komunite, explózie preferenčných trendov zaplavujú to, alebo ono populačné spektrum. Rodina, prostredie, komunity formujú mieru možností ako pretaviť svoj talent, šikovnosti, či schopnosti do potenciálu užitočnosti iným.

Zdalo by sa, že popísať dynamiku štruktúry ľudstva, kvôli jej robustnosti, rôznorodosti a zložitému komplexnému chovaniu je nemožné. Avšak popísať nemožno iba predikciu jej správania, v skutočnosti mechanizmus fungovania ľudského ekosystému je - možno na prekvapenie mnohých politikov (a možno aj novinárov) - dnes už pomerne dobre známy.

Zásluhu na tom majú výkonné počítače, ktoré na základe miliónov rozmanitých dát dokážu prostredníctvom analýzy kovariancie nachádzať medzi rozmanitými dejmi a udalosťami vzájomné súvislosti a prepojenia. Tie sa z oceánov chaotických dát vynárajú ako ostrovy organizovaného poriadku s fraktálnymi vlastnosťami a pevnými mocninovými závislosťami, ktoré na nezainteresovaného môžu pôsobiť ako produkty myslenia nejakej vyššej inteligencie, respektíve ako božie zásahy (alebo diabolské?), ako by povedali katolíci.

Niečo podobné pociťoval už v roku 1999 ekonóm Bernard Baruch slovami:

„Všetky ekonomické pohyby sú vo svojej vlastnej podstate motivované davovou psychológiou. Bez nevyhnutného rozpoznania myslenia davu.....naše ekonomické teórie vynechávajú mnoho podstatného....Vždy sa mi zdalo, že periodické šialenstvá, ktoré sužujú ľudstvo, musia odrážať nejaký hlboko zakorenený rys v ľudskej povahe.....Je to sila nehmatateľná....avšak jej spoznanie je nevyhnutné pre správne závery z prebiehajúcich udalostí.“

Bernard Baruch existenciu hlbokých princípov predvídal správne, avšak tieto princípy neboli objavené v ľudskej povahe, ale v prírode samotnej. Dôležité poznania priniesli vedecké výskumy fraktálov cenových kovariancií napríklad fyzika Gene Stanley z Bostonskej univerzity, ako aj experimentálne numerické simulácie dynamiky cien na svetových burzách od Michele Marches a Thomas Lux z univerzity v Bone.

Architekt Dirk Helbing vykonával experimenty s modelovaním preferenčného faktora chodcov pri pohybe mestom a vytvoril predikcie, ktoré sa takmer dokonale zhodovali s realitou.

Damian Zanette a Susanna Manrubiová objavili fraktálnu dimenziu medzi veľkosťami miest s pevnou mocninovou závislosťou, ktorá platí na celom svete bez výnimky. (prepočítala som, že platí aj na Slovensku, ale o tom inokedy).

Francúzski fyzici Marc Mézard a Jean-Philippe Bouchaud objavili pozoruhodnú kovarianciu medzi veľkosťou majetku medzi ľuďmi – tak isto sa jedná o fraktál s pevnou mocninovou závislosťou, ktorý platí na celom svete bez výnimky. (respektíve iba tam, kde funguje slobodná ekonomika).

Bolo dokázané, že napriek tomu, že ľudia na seba vzájomne pôsobia prostredníctvom vlastných osobných rozhodnutí, podozrení, dôvery či nedôvery, plánov a stratégií, zo štruktúry týchto interakcií sa vynorí veľmi pravidelný systém. A tento systém má zjavne ďaleko menšiu súvislosť s ľudskou povahou či psychológiou, než s univerzálnym princípom samoorganizácie, ktorý sa prejavuje v každom súbore navzájom interagujúcich subjektov. Tento spôsob manifestácie vnútornej logiky prináša dôležité poznanie, že neexistuje dôvod, aby sa ľudská vôľa mala prejavovať v matematických zákonoch, fungujúcich na úrovni veľkej komunity ľudí.

Platí tu princíp emergencie, kedy súčet vlastností jednotlivých subjektov sa nezrkadlí rovnakým spôsobom v celku, ale vytvára novú kvalitu, ktorá sa riadi inými zákonitosťami, inou dynamikou zmien, iným druhom toku entropie. Štruktúra žije vlastným životom, ktorý je popísateľný, avšak neovládateľný a nepredvídateľný. I jeden subjekt môže celok ovplyvniť, avšak tento vplyv (pertubácia) sa nemusí vôbec prejaviť, alebo sa môže prejaviť bifurkáciou katastrofického rozsahu. (burzové pády v rokoch 1929 a 1987 napr.)

V knihe The Bear Book (Wiley 1998) Jacob Rothschild píše:

„Nech predpovedali čokoľvek, čo sa týkalo peňazí, a je jedno kto to bol – ekonómovia, politici, novinári, investori, bankári – všetci sa nielen že mýlili, ale ich závery boli doslova bludné“

Princíp samoorganizácie má vlastné zákony toku entropie, ktorá zložité nelineárne systémy smeruje vždy do vyššieho stupňa komplexity. Človek ich môže iba (!) pozorovať ale nikdy do nich nezasahovať, nakoľko akýkoľvek zásah je vždy deštruktívny.

Rovnakým mechanizmom vznikol život na Zemi, vyvinul sa človek, formovala sa naša civilizácia. Na rovnakom princípe funguje aj príroda. Neexistuje príklad toho, žeby človek svojim zásahom do ekosystému planéty priniesol niečo pozitívne. Väčšinou bolo dôsledkom takéhoto zásahu nejaká katastrofa. (Králiky v Austrálií, zrútený ekosystém na Kerguelenských ostrovoch a pod.)

A niet pochýb o tom, že na rovnakom princípe funguje aj ekonomika a antroposféra ako taká.

Preto je každý zásah do jej prirodzeného fungovania, ktorý sa sám organizoval a evolučne vyvíjal tisíce rokov, nezodpovedným hazardom.

Z uvedených dôvodov som v predchádzajúcej eseji nazvala politikov, ktorí to robia parazitmi. I keď možno majú dobré a humánne motívy – ich nedostatočné vedomosti či nevzdelanosť ich z práce politika diskvalifikuje. Čím skôr si to títo hazardéri uvedomia a odídu z politickej scény – tým skôr sa budú mať chudobní lepšie. O tom ani v najmenšom nepochybujem.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Ondreja Podstupku

Pre televíziu a technológie sa začína zlatá doba temna

Hranice medzi tvorcom obsahu a technologickou firmou sa stierajú.


Už ste čítali?