Ľudia si nevedeli predstaviť civilizáciu, kde by neplatilo 10 prikázaní, ako základnej morálnej platformy,zabezpečujúcej prežitie a rozvoj spoločenstva. Avšak skutočne by sa ľudské spoločenstvo po zrušení morálnych zásad, či 10 prikázaní rozpadlo ?
Tieto otázky dnes študujú odvetvia analytickej matematiky, ktorých cieľom je určiť, aké stratégie majú k dispozícií jednotlivci, alebo komplexné society pri hľadaní životnej dominancie, v prípade, keď je výsledok neistý a v značnej miere závislý na tom, akú stratégiu prežitia zvolia ostatní okolo nás.
Otcom a zakladateľom tohto odboru, ktorý zvažuje riziká a zisk všetkých dostupných strategických variantov v hre o život, v kolíznej, ekonomickej, alebo v akejkoľvek inej hre vzájomných konfliktov, je slávny maďarský matematik a filozof John von Neumann .
Dnes je čím ďalej jasnejšie, že princípy týchto teórií, ktoré sa niekedy zvyknú nazývať aj teórie hier, sa dajú použiť ku pochopeniu toho, odkiaľ sa berie spolupráca, ľútosť i láska vo svete egoistov, usilujúcich sa len o svoj záujem prežiť vo svete ľudských superštruktúr, veľmocí, či v mikrosvete ľudského indivídua, rodiny profesných, záujmových, či iných komunít a societ. .
Ekonómovia, psychológovia, ako aj sociológovia boli teóriou hier fascinovaní, lebo ukázala, že presadzovanie vlastných záujmov na úkor iných, ktoré generujú egoistické gény v našom DNA, zďaleka nie je tou základnou hybnou evolučnou motiváciou prírody, ako sa doposiaľ myslelo.
Vedúcou osobnosťou v tomto odbore sa stal Robert Axelrod, profesor politológie a verejnej politiky na Michiganskej univerzite.
Tento vedec modeloval vzájomné pôsobenie medzi jednotlivcami na základe jednoduchej hry nazývanej „väzňová dilema“. Ideou tejto hry je simulovať konflikt, ktorý sa v reálnom živote odohráva medzi egoistickými želaniami každého hráča držať sa stratégie „víťaz berie všetko“ a nutnosti spolupracovať a robiť kompromisy pri presadzovaní spoločných potrieb.
Táto hra intenzívne zamestnávala matematikov, sociálnych vedcov a biológov, pretože ilustruje široko rozvetvený problém – ako individuálne ambície môžu viesť ku kolektívnej deteriorácií, alebo naopak - k jej facilitácií.
Áno, pokiaľ sa dvaja hráči už nikdy nestretnú, nemajú dôvod spolupracovať. Ale v reálnych situáciách, ktoré siahajú od rodinných komunít po politické, profesné, ekonomické, či politické kooperatívne celky, je omnoho pravdepodobnejšie, že sa v budúcnosti môžu stretnúť.
A tu sa k slovu dostávajú rôznorodé stratégie.
Robert Axelrod usporiadal celosvetový turnaj počítačových programov, ktoré hrali väzňovú dilemu v snahe nájsť najlepšiu životnú stratégiu.
Výsledok bol však prekvapujúci, pretože víťazom sa stal najjednoduchší program „ tit for tat“ - ako ty mne – tak ja tebe. Túto stratégiu vymyslel Anatol Rapoport, psychológ a herný teoretik z Toronskej univerzity.
Avšak vzhľadom na to, že stratégie väzňovej dilemy sú komplexné, použil Axelrod ku štúdiu ich evolúcie genetický algoritmus. Reprezentoval každú možnú stratégiu ako reťazec génov na chromozóme, ktorý predstavuje obvyklý proces určený Hollandovým genetickým algoritmom.
Úspech každej stratégie je daný v kontexte existujúceho prostredia, pričom párovaním, prekrížením a mutáciami sa postupne uprednostňujú stále lepšie a lepšie strategické moduly.
Špecifická trieda modulácií, ktorú takto Axelrod skúmal, bol súbor stratégií, ktoré brali do úvahy výsledky troch posledných ťahov a explicitného pravidla nerobiť žiadne chyby.
Množstvo stratégií, ktoré je takto možno vygenerovať je obrovský. Vyčerpávajúce hľadanie najlepších stratégií, samozrejme neprichádza do úvahy, pretože, ako zdôrazňoval Axelrod – keby tieto stratégie skúšal počítač rýchlosťou tisíc za sekundu od bodu vzniku vesmíru, bolo by dodnes vyskúšaných menej, než jedno percento z nich.
Znamená to, že čelíme kombinatoristickej explózií dobre známej z teórie komplexnej optimalizácie, kde práve genetické algoritmy dosahujú najlepšie výsledky. Napriek tomu, že strategický program „ako ty mne, tak ja tebe“ síce vyhral, ale v skutočnosti rovnako aj väčšina ostatných variantov, tak isto zdieľala rad spoločných logických prvkov.
Avšak, čo je dôležité, vzápätí sa vyabstrahovali aj nové pravidlá, ktoré fungovali podstatne lepšie. Avšak problémom bolo, že ich stabilita nebola univerzálna, ale bola fixne závislá od špecifických atribútov prostredia.
Genetický algoritmus, tak, ako je obyčajne definovaný, obsahuje určitý druh pohlavného rozmnožovania, pri ktorom dochádza ku rekombinácií chromozónov. Axelrod preto skúmal, čo by sa stalo v prípade, ak by boli protagonisti bezpohlavní.
Avšak výsledok bol prekvapivý – populácie sa aj naďalej vyvíjali ku pravidlám, ktoré boli rovnako dobré, ako v prítomnosti sexuality, ale bolo asi 2 krát menej pravdepodobné, že vytvoria podstatne lepšie pravidlá než „ako ty mne, tak ja tebe“.
To je dosť prekvapujúci, ale inšpiratívny záver, dokumentujúci dôležitosť sexuality v konsenzuálnych a korporatívnych vzťahoch. Avšak to nebolo všetko.
Axelrod pokračoval tým, že uvažoval prípad kedy sa mení samotné prostredie tým, že bolo tvorené vyvíjajúcimi sa populáciami nových chromozonálnych rekombinácií. Zistil totiž, že spočiatku sa populácia stratégií vzdialila od stavu s vysokou úrovňou spolupráce.
Ale zaujímavé je to, že asi po 20 generáciách sa tento trend začal obracať. Protagonisti si začali vyvíjať stratégie spolupráce, kdekoľvek to bolo možné a to so schopnosťou rozlišovať medzi tými, ktorí oplácajú túto spoluprácu a tými, ktorí nie.
Avšak, čo je fascinujúce – nakoniec sa tí, čo sa spoliehajú na vzájomnú pomoc – rozmnožia a postupne ovládnu celú populáciu.
Počítačové simulácie tak ukazujú, že pohlavné rozmnožovanie pomáha tej ktorej populácií lepšie preskúmať tento viac rozmerný priestor tzv. krajiny zdatnosti. Avšak týmto sa zďaleka nič nekončí.
Teórie hier sa postupne chopili ďalší bádatelia konkrétne Martin Nowak a John Nash (matematik postihnutý schizofréniou – možno ho poznáte z filmu Čistá duša), ktorí do programov implementovali nové kľúčové algoritmy antropomorfizujúcej podstaty – teda akejsi ľudskej tendencie vo svojich úvahách robiť aj chyby (nikto nie je dokonalý) a tu zrazu stratégia „ako ty mne, tak ja tebe“ prestáva byť dominantnou.
Tento fakt dovoľuje jednotlivcom vyvinúť ďalšie stratégie spočívajúce v aplikácií „odpúšťania“ a šanci vyskúšať chovanie iného hráča. Výsledkom Nowakovej a Nashovej práce bolo zistenie, že vlastne neexistujú žiadne evolučne stabilné univerzálne stratégie. Po tisícoch generáciách sa rodia neustále nové a nové adaptívne stratégie, ktoré ovládnu na čas potrebný priestor a zasa vymierajú.
Avšak, čo je dôležité – napriek týmto adaptačným diverzitám ,táto neurčitosť aj tak facilituje princíp spolupráce ako najviac životaschopný.
Je to jednoducho dané tým, že princíp „ako ty mne, tak ja tebe“ sa ľahko môže dostať do začarovaného kruhu vzájomnej pomsty. Pokiaľ jeden začal spolupracovať a druhý klamať a uplatňovať sebeckú zradu – budú sa točiť v nekonečných výmenách chovania – spolupráce, zrady, spolupráce, zrady – donekonečna, čo nakoniec vedie k záhube celej populácie.
Avšak, čo je úžasné – ak sa do programu pridajú chyby „nikto nie je dokonalý“, nakoniec asi tak po 200 generáciách postupne nad stratégiou „ako ty mne, tak ja tebe“ vždy preváži nová stratégia „ako ty mne, tak ja tebe, ale veľkomyseľne a s odpúšťaním".
Zdá sa teda, že naša morálka a motivačná štruktúra postavená na pilieroch konania dobra, lásky, súcitu a nutkania nezištne pomáhať druhým sú zakódované hlboko v našej ľudskej podstate v podobe epigenetických emočných engramov omnoho pevnejšie, ako nás to učí biblia, či iné texty náboženského charakteru.
A myslím si, že ak by neexistovali žiadne náboženstvá, ktoré nútia ľudí sa správať morálne zo strachu pred trestom, či poslušnosti voči autoritám, tak by sa prostredníctvom zákonov samoorganizujúcich sa nelineárnych komplexných štruktúr, generovaných tokom entropie mechanizmami hore popísanými, ľudská spoločnosť sama usporiadala a radila sa pravidlami, ktoré by ľudia dodržovali z vlastného vnútorného presvedčenia, čo by znamenalo, že vojny či iné násilné a agresívne riešenia konfliktov by sa stali neznámym pojmom. (neurónová sieť mozgu by bola imúnna voči indoktrinácií imperatívu zabíjať iného človeka)
