Epigenéza evolučnej priemernosti.

Autor: Janka Petreková | 13.10.2019 o 0:44 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  15x

Často som sa v mladosti pýtala, prečo ma dievčatá až tak moc nechcú, ale omnoho viac ma trápilo to, prečo predo mnou dávali prednosť priemerným, z môjho pohľadu nezaujímavým, všedným a nudným chlapcom, čo ma nesmierne frustrovalo.

Mám teraz na mysli výlučne proces „balenia“, pretože je jasné, prečo frajerky po začatí vzťahu odo mňa utekali – proste hľadali chlapa a nie babu.
Považovala som sa oproti iným chlapcom za zaujímavejšieho, krajšieho, športovo zdatnejšieho, mala som dlhé vlasy a rifle, čo väčšina mojich konkurentov nemala.
Bola som nadupaná vedomosťami z fyziky, geografie a psychológie, vedela som zužovať rifle, prišívať záplaty a naučila som sa naspamäť celého Hamleta.
Myslela som si o sebe, že pôsobím ako mimoriadne atraktívny chlapec a tešila som sa na dlhé rady a poradovníky dievčat, ktoré sa nebudú vedieť dočkať času, kedy ich obdarím svojou prítomnosťou a láskou.

Ale na moje sklamanie - žiadne rady a poradovníky sa na moju lásku nekonali.

Takmer z 99% mojich pokusov o zbalenie som bola s absolútnym nezáujmom odmietnutá, pričom tie isté dievčatá potom boli ulovené, alebo ulovili chlapcov, ktorých som hodnotila tak, že mi nesiahali ani po členky.
Všetky dievčatá zvysoka na moje dlhé vlasy, Hamleta, fyziku a rifle kašlali a dávali prednosť krátkovlasým nevýrazným chlapcom, odetých v tesilových nohaviciach, čo nemali žiadne vedomosti o vede, zemepise a takmer v ničom nevynikali.
Viem, že toto som znášala len veľmi ťažko a vôbec som správanie a čudesné preferencie dievčat nevedela pochopiť.
Veľmi ma trápilo, že nejaký všedný a priemerný chlapec je omnoho úspešnejší ako ja a to aj napriek tomu, že som sa starostlivo skrývala pod hrubou maskou okatej skromnosti, blahosklonnosti, pokory a neskôr i pod maskou hyperaktívneho grázla, čo však žiadne benefity neprinieslo.

Trvalo mi veľa rokov, kým som to pochopila.

Ženy sú vysoko recepitívne bytosti, chodiace introspektívne apreciátorky (vyhodnocovateľky), zázračné tvory, ktoré kontinuálne filtrujú okolité informácie a tak filtrujú maximalizáciu priamych alebo nepriamych výhod, vyplývajúcich z výberu vhodného partnera či partnerky.
Reprodukcia je závislá na voľbe ženy a mimovoľný mechanizmus, ktorý nepretržite a na plné obrátky pracuje na tom, aby žena pri svojom rozhodovaní nestúpila vedľa, to je niečo, čo kompletne motivuje ženské životy, všetko je tomu podriadené, a javy, ktoré si so ženami muži spájajú, sú len "interpretačné otvorenia" výstupy ich zapojení, za ktoré sa schová všeličo, každý v tom nájde to svoje.
Proste ženy v záujme zachovania svojho rodu uprednostňujú priemernosť, pretože majú v podvedomí hlboko zakódované fylogenetické vzorce, že priemerní sú tí, ktorí sa evolučne najlepšie osvedčili.

David I. Perret z Univerzity of St. Andrews a Sakiko Yoshikawa z Kyoto University v roku 1994 vykonali experiment, v ktorom vytvorili z niekoľkých stoviek fotografií reálnych obličajov virtuálne kompozity tak, že ich na seba navrstvili a transsudovali, z čoho vznikli fiktívne priemerné portréty. Tieto fiktívne portréty pomiešali s portrétmi skutočných ľudí a na vybranej vzorke študentov skúmali, ktoré tváre sa im javia ako najviac príťažlivé a sympatické s ohľadom na potenciálnu preferenciu ich partnera.
Najviac preferencií a najväčšiu obľúbenosť získali práve kompozity, to znamená tváre, ktoré boli akoby súčtom všetkých ostatných, teda najviac priemerné. Experiment tak potvrdil výsledok skoršieho experimentu z roku 1990, ktorý sa uskutočnil na Texaskej univerzite v Austine s kompozitami vytvorenými z 500 obličajov. Oba experimenty dokázali, že tendencie preferovať priemernosť majú všeobecnú platnosť bez rozdielu rasy a národnosti.

Možno to na prvý pohľad popiera základný evolučný princíp, podľa ktorého vyhrávajú najzdatnejší, najsilnejší, najrýchlejší a neviem ešte akí „naj“.
Avšak v skutočnosti je to práve priemernosť, ktorá tvorí vzorku toho najživotaschopnejšieho, toho, čo sa vie najlepšie prispôsobiť prostrediu a jeho vlastnostiam.
Pretože tým, že náš svet je priemerný, tak práve priemerní ho najlepšie poznajú a vedia sa v ňom aj najlepšie orientovať a pohybovať.
Všetky tzv. súboje o samicu, ktoré zvádzajú medzi sebou alfa samci je vlastne bojom o dosiahnutie čo najdokonalejšieho obrazu vlastnej priemernosti.
Vzorce priemernosti sa do nás pečatia prostredníctvom tzv. kultúrno spoločenských, sociálnych, módnych, umeleckých či náboženských mémov a mémov spoločenskej konformity prameniacej z historických archetypov.
A ten istý princíp platí aj v prírode, i keď na prvý pohľad sa to tak nejaví, pretože ak vyhráva páv s najväčším chvostom, alebo jeleň s najväčším parožím – nie je predsa priemerný, ale výnimočný.
Avšak takýto pohľad je klamlivý, pretože atribút, ktorý láka samice má každý samec a odlišujú sa iba veľkosťou, takže čím väčšia veľkosť – tým je výraznejší atribút, ktorým disponuje každý, to znamená, že sa tým vlastne opäť len zvýrazňuje priemernosť.

Švédsky ornitológ Malte Andersson vykonal zaujímavý výskum s vtákmi Vdovami v Keni, kde samčekom nahradzoval ich málo farebné chvosty chvostami farebnejšími a väčšími, aké mali ostatní samčekovia a čuduj sa svete – o takýchto nápadníkov drvivá väčšina samičiek nemala vôbec záujem.
Podľa všetkého samičky usúdili, že takýto samček s tak veľkým a nápadným chvostom je príliš zraniteľný, pretože ho predátori môžu ľahšie objaviť a zjesť.
Avšak napriek tomu sa našli prezieravé a odvážne samičky, ktoré nepodľahli logike uvedenej premisy a so samčekom sa spárili.
Zrejme ich myslenie prekonalo vzorce mentálnych stereotypov a dokázali uvažovať v dlhodobej perspektíve – ak dokázal tento samček prežiť aj s takýmto, v danom prostredí nevýhodným chvostom, tak to znamená, že má asi nejaké výnimočné schopnosti.

Nuž i ja som bola zrejme takým samčekom s obrovským gýčovým farebným chvostom a preto ma chcelo zo všetkých dievčat iba jedno percento.

I keď som ich možno sklamala tým, že nádeje, ktoré do mňa vložili som nenaplnila, alebo naplnila len trochu, som im za to, že o mňa vôbec zavadili nesmierne vďačná, pretože dnes sú to ženy nesmierne múdre s jedinečnou charizmou a šarmom, ktoré mi dali do života tisíc krát viac, ako by mi dalo tisíc iných žien v prípade, ak by som sa uspokojila s vlastnou priemernosťou.

Podrobnosti experimentu D.I. Perreta, vrátane kompozitných fotografií si môžete pozrieť na tomto linku:

https://www.researchgate.net/…/15053078_Facial_shape_and_ju…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Môžu zmeniť výsledky volieb. Prieskumy pred voľbami zažívajú hodinu pravdy

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.


Už ste čítali?