Viedlo ma k tomu to, že v slovenskom ani v českom jazyku som nenašla žiadny text či článok, ktorý by túto udalosť podrobnejšie zdokumentoval. Príbeh som zostavila z desiatok rôznych zdrojov, väčšinou to boli fragmenty z mexických a francúzskych internetových stránok. Hľadala som tie momenty, ktoré sa v nich zhodovali, alebo opakovali v snahe reprodukovať udalosť historicky čo najvernejšie. V roku 1982 vyšla kniha La Tragedia De Clipperton La Isla De La Pasion od María Teresa Arnaud de Guzmán. Autorka knihy je vnučkou guvernéra Ramóna Arnauda, pravdepodobne je to dcéra Ramóna Pedro Arnauld Rovira – chlapca, ktorý bol priamym účastníkom tragédie a ktorý zomrel v roku 1997. Udalosť literárne spracovali Ana Garcia Bergua v románe „En Isla de bobos“ (ostrov bláznov) a Laura Restrepo v románe „La Isla de La Pasión“. Žiaľ do českého ani slovenského jazyka som neobjavila preklad, čo je škoda. Udalosť nestvárňuje ani žiaden hraný film – producentov možno odrádza príliš krutá téma, ktorá v kontexte jej skutkovej reality by asi na citlivejšieho diváka pôsobila nestráviteľne.
Stroskotanca Robinsona poznajú aj malé deti, ale oproti tomu, čo sa začiatkom minulého storočia stalo na istom zabudnutom ostrovčeku uprostred Tichého oceánu, je jeho príbeh len nudnou epizódkou. Navyše je to príbeh tak desivý, že sa čudujem, že sa tejto historickej udalosti, ktorá sa stala na maličkom atole Clipperton nezhostil sám Alfred Hitchcock , pretože by zožal určite väčší úspech, ako jeho vcelku odpočinkový film Psycho.
Tento skutočný a tragický príbeh je zaujímavý i tým, že jedno z detí, ktoré to desivé šialenstvo prežilo, umrelo v 88 rokoch relatívne len nedávno – v roku 1997 v Mexiku.
Ostrov Clipperton je vlastne asi 150 metrov široký a 10 kilometrov dlhý pásik zeme, ktorý je skrútený do kruhu, vzdialený od najbližšej pevniny – konkrétne od Mexika asi 1100 km. Ostrov objavil v roku 1526 španielsky kapitán Alvaro de Saavedra a nazval ho La Isla de Mídanos. V 18. storočí sa ostrov objavil na anglických mapách ako ostrov Clipperton, pomenovaný po anglickom pirátovi, ktorý ho navštívil v roku 1705. V roku 1711 ostrov objavili aj Francúzi a nazvali ho Ile de la Passion teda ostrov vášne (kto vie prečo). Francúzi si robili na ostrov nárok, pretože zistili, že je plný užitočnej suroviny – vtáčieho trusu, guano. Avšak jeho ťažba sa im nezdala výnosná a tak ju v roku 1893 prenechali Američanom a tí následne spoločnosti British Pacific Islands, ktorí na ostrove zriadili ťažobnú osadu s približne 100 robotníkmi. Avšak o aktivitách Američanov sa dozvedel Mexický prezident Porfirio Diaz a v roku 1897 vyslal na ostrov vojenskú eskortu, ktorá ostrov v mene Mexika anektovala a s ťažobnou spoločnosťou sa dohodla, že bude na ťažbu guana dohliadať. V roku 1906 vyhlásilo Mexiko ostrov Clipperton za svoju kolóniu a za guvernéra bol vymenovaný kapitán mexickej armády Ramón Nonato Arnaud Vignon (1877 – 1915). Nový guvernér na ostrov zobral aj svoju krásnu novomanželku Aliciu Rovira Gómez (1889 – 1924). Ostrov postupne osídlili aj ďalší kolonisti s rodinami – všetci sa s vervou pustili do práce v snahe spraviť z ostrova útulný domov. Okrem ťažby guana sa venovali výstavbe majáka, stavali obydlia, zriaďovali záhradky a iné vylepšenia.
Život na ostrove i keď bol ťažký a plný často namáhavej práce, jeho obyvatelia prežívali spokojne s pocitom romantiky netušiac, že sa čoskoro ocitnú vo víre niečoho len ťažko predstaviteľného.
Všetko začalo v roku 1911, keď bol prezident Porfiria Diaz zosadený, na čo reagoval guvernér Ramón Arnaud tak, že sa s manželkou a dvoma deťmi, ktoré sa narodili už na ostrove, vrátil do Mexica, aby dostal poverenie od nového prezidenta Franciska Madera. Ten bol v roku 1913 zavraždený a nový uchvatiteľ moci - generál Huerta poveruje Ramóna, aby sa opäť ako guvernér vrátil na ostrov. Ramón a jeho manželka Alica, ktorým sa medzitým narodí tretie dieťa, nadšene opúšťajú pevninu, pretože sa domnievajú, že na izolovanom ostrove budú pred politickými nepokojmi bezpečne chránení.
Vtedy ešte netušili, ako hlboko sa mýlia.
Na Clipperton dorazili Ramónovci aj s 3 deťmi v januári 1914. Sprevádza ich mexická dievčina Altagracia Quiroz, ktorú manželia najali, aby sa starala o deti. Sprevádza ich aj 11 rodín vojakov, ktorí nahrádzajú kontingent ich kolegov, vracajúcich sa na pevninu. Život sa postupne opäť obnovuje. Ale vo februári 1914 zasahuje ostrov prudký cyklón, ktorý zničí väčšinu stavieb i záhradiek. V júni 1914 pristáva na ostrove americká vojnová loď USS Cleveland a kapitán Williams ponúka obyvateľom evakuáciu na pevninu. Avšak nakoľko je Mexico s USA vo vojne, vlastenecký guvernér Ramón odmieta pomoc od vojnového nepriateľa prijať.
Netuší, že si tým podpísal nielen vlastný rozsudok smrti ale že spustil i reťazec udalostí ktoré povedú ku hororovej desivej dráme, ktorú by nedokázal vymyslieť ani Hollywood.
Večer dňa 25. júna 1914 ,USS Cleveland opúšťa Clipperton a na rozlúčku im kýva 12 vojakov s manželkami a deťmi v optimistickom očakávaní, že onedlho k nim dorazí ďalšia zásobovacia loď z Mexika.
Ich očakávania sú však márne. Turbulentné politické udalosti na pevnine spôsobili, že na maličký ostrov stratený uprostred oceánu všetci zabudli. Ostrovania preto darmo každý deň v nádeji hľadia na more - vytúžených lodí s proviantom sa už nedočkajú.
Zásoby potravín sa rýchlo míňajú a ostrovania sa musia živiť zberom morských živočíchov, vtáčích vajec a kokosovými orechmi, ktorých je však málo. Ostrovania hladujú a trpia nedostatkom vitamínu C. Sú zoslabnutí a chorí a tak muži, ako plynú mesiace, jeden po druhom umierajú.
Možno to boli halucinácie, ktoré spôsobili, že guvernér Ramón zbadal na mori loď, v rýchlosti stavia plť a spoločne s posledným mužom sa vydáva v ústrety domnelej lode. Už ich nikto nikdy neuvidí.
A tak ostávajú nažive len 4 ženy - Alícia, manželka Ramóna, Tirsa, Altagracia a Juana a 6 detí, ku ktorým čoskoro pribudnú ďalšie dve, pretože Alícia a Tirsa sú tehotné.
Ale smútiť nemajú čas, pretože prichádza tajfún, schovávajú sa do jamy pod chatrčou, kde Alícia rodí štvrté dieťa, Angeliku. Tajfún zanecháva spúšť, všetko je zničené, keď tu zrazu zbadajú, že jeden muž – Viktoriano Alvarez stále žije. Nik o ňom nevedel. V strachu sa skrýval v majáku, pretože zabil manželku i dieťa. Vidia, ako zbiera všetky zbrane a hádže ich do mora a necháva si pušku len pre seba.
Od tejto chvíle sa na ostrove rozpútava hrôza. Alvarez sa vyhlasuje za kráľa a ženy a deti za svojich otrokov. Ako divá zver nepríčetne behá po ostrove a odchytáva jednu ženu za druhou, bije ich, týra, znásilňuje. Nik ho nevie v besnení zastaviť. Ostrov je plochý, vidno na ňom všetko a nie sa kam ukryť. Jedinou obranou je útek, ale ženy a deti sú slabé, nevládzu. Plynú dni, týždne, mesiace. Besnenie zvera neutícha. Po dvoch rokoch jedno z detí po znásilnení umiera. Pohár nevýslovnej desivej hrôzy pretiekol. Ženy sa dohodnú, že musia Alvareza zabiť. Iného východiska niet. Ale ako ? Nakoniec vymyslia plán.
Dňa 18. júla 1917 ráno - Alícia, jej 7 ročný syn Ramón Pedro a Tirza Randon opúšťajú skrýšu a kráčajú k majáku. Zver si práve pripravuje raňajky. Opeká vtáka. Alvarez nevie, prečo prichádzajú. Moment prekvapenia využíva Tirza, bleskovo chytá kladivo a udiera ho do lebky. Zver padá k zemi, ale opäť vstáva. Alicia vzápätí do jeho tela z celej sily zatína sekeru. Kričí na chlapca, aby rýchlo zobral pušku a utekal preč. Chlapec poslúchne, ale vonku na veľké prekvapenie zbadá blížiacu sa loď. Vzrušene beží späť do chatrče. Ešte vidí, ako jeho matka a Tirza sekajú, kopú, drvia, režú bezvládne telo na márne kúsky, ale potom všetci utekajú von, kričia mávajú rukami, zdravia blížiacu sa americkú vojenskú loď USS Yorktown. Sú zachránení. Desivé peklo, ktoré by nevymyslel ani sám diabol, konečne skončilo.
Alícia – hlavná protagonistka príbehu zomrela v roku 1924. O jej osude a osude ostatných preživších žien sa zdroje rôznia. Podľa niektorých boli ženy obžalované zo zabitia, ale súd ich oslobodil, podľa iných sa posádka americkej lode, ktorá ich zachránila zaviazala mlčanlivosťou, aby ženy pred publicitou ochránila.
Jedno je ale isté. V tých, čo toto peklo prežili to zanechalo tak hlboké stopy, že o tom príliš veľa nehovorili. Takže to, aké konkrétne hrôzy sa udiali v čase od 25. júna 1914 do 18. júla 1917 asi zostane navždy desivým tajomstvom. Jediným faktograficky verným i keď nepriamym, ale o to presvedčivejším svedectvom boli zbytky Alvarezovho tela. Námorníci boli nálezom, zúfalým stavom zachránených a ich príbehom tak zhrození, že nechali Alvarezovo telo napospas vtákom a červom, akiste preto, pretože nemali žalúdok ani len na to, aby ho ako človeka pochovali...
Obrázok 1)
http://nd05.jxs.cz/497/374/a72f36aec8_105652350_p.jpg?1572073553
Ramón Nonato Arnaud Vignon (1877 – 1915) a jeho manželka Alicis Rovira Gómez (1889 – 1924)
Obrázok 2)
http://nd05.jxs.cz/206/896/03a35b0219_105652349_o2.jpg?1572073553
Kapitán lode Yorktown HP Perril, drží v náručí práve zachránené deti.
Obrázok 3)
http://nd05.jxs.cz/669/216/67c842883c_105652348_v2.jpg?1572073553
Ramón Pedro Arnauld Rovira (1909 – 1997) syn Ramónovcov - priamy svedok desivých udalostí. Fotka vľavo ho ukazuje v čase záchrany a fotka vpravo ho ukazuje po rokoch ako seniora.
Obrázok 4)
http://nd05.jxs.cz/941/725/0e2a45fc80_105652347_p.jpg?1572073553
Práve zachránené ženy a deti. Zľava Alícia a Tirza
