Triviálnym dôkazom, že človek nie je sociálny tvor je už to, že sociálne kontakty neustále vyhľadáva, neustále sa chce integrovať a niekam patriť. A keď sa mu to nedarí, tak je frustrovaný. Je predsa jasné, že ak niekto niečo vyhľadáva, znamená to, že to nemá a len to mať chce.
Sociálne spoločenstvá sú termity, včely, ale aj uzavreté spoločenstvá primátov, izolovaných prírodných národov, tvoriacich kmeňové komunity. Človek bol sociálny tvor aj v archaických historických spoločenstvách v nie až tak dávnej minulosti. Nevoľníci, poddaní, nižšia šľachta, vyššia šľachta - sociálna spoločnosť je vždy prísne štruktúrovaná. V sociálnom spoločenstve si je každý vedomý svojho sociálneho postavenia v prísne segregovanej hierarchií a nikdy ho ani vo sne nenapadne, aby túto hierarchiu ignoroval.
A preto si myslím, že súčasná sociológia sa mýli, pretože si protirečí. Dáva človeku právo byť slobodným a vzápätí ho infiltruje myšlienkou, že je sociálnym tvorom, pričom tieto dve veci sa principiálne vylučujú. Túžba moderného slobodného človeka po sociálnych kontaktoch sa chybne interpretuje ako túžba po socializácií. Avšak túžba po sociálnych kontaktoch je primordiálna - je to vrodený emočný rudiment, ktorý sme zdedili po predkoch. Ale moderná doba, veda, technológie, dala do popredia kognitívne poznanie, ktoré by nebolo možné bez slobody myslenia. A sloboda myslenia je nevyhnutne spojená s desocializáciou. Je to tým, že byť členom v hierarchizovanej sociálnej komunite, z hľadiska prežitia, už nie je nutnosťou. Ale v modernom človeku tento archetyp psychologickej potrebnosti stále prežíva a je od malička vštepovaný a živený bludnými sociologickými dogmami. A tak človek miesto toho, aby slobodne vyhľadával ľudskú prítomnosť a slobodne tak napĺňal svoje emočné potreby zdieľania a prežívania, tak túži byť niekam sociálne zaradený, túži niekam "patriť" naivne dúfajúc, že sa tak jeho emočná potreba naplní. A keď ho nejaké spoločenstvo prijme a nadobudne pocit, že sa niekam "zaradil", mylne sa potom domnieva, že sa socializoval. Ale v skutočnosti sa stal len neslobodným a závislým, pretože tým nekriticky preberá aj hodnotové vzorce tlupy, skupiny, komunity, etnika, národa či náboženstva a tak miesto toho, aby saturoval svoju primordiálnu emočnú potrebu prežívať realitu celostne s iným človekom, prežíva fiktívnu emočnú realitu so skupinou, teda stádom. Teda s niečím, čo samo o sebe žiadne emócie nemá.
A rodina ? To je presne rovnaký konštrukt sociálneho rudimentu, kde je tmeliacim činiteľom reproduktívne odovzdávanie génov. Rodina je akási prvoplánová fraktálna dimenzia zrkadlenia kmeňového spoločenstva s prísne hierarchizovanou sociálnou štruktúrou.
A tak sú predovšetkým zo strany rodiny do rozvíjajúcej sa neurónovej siete úbohého dieťatka vkladané presvedčenia, že je sociálnym tvorom a preto sa musí do spoločnosti integrovať. Samozrejme, že tieto integrácie nemajú žiadny potenciál prirodzené potreby saturovať. A tak väčšina ľudí voči vágnej a anonymnej spoločnosti otupí pozornosť (hypoprosexia) a hľadá naplnenie v rodine, prípadne inej skupinovej alternatíve, nesúcej atribúty nejakej odlišnosti či výnimočnosti, naivne si mysliac, že v povrchne sa manifestujúcej rovnakosti či podobnosti sa afirmuje aj emočná blízkosť. Samozrejme nič emočne afinitné v týchto skupinách nenachádza a tak je človek buď frustrovaný - rozvíja sa patogenéza depresie či iných afektívnych porúch, alebo sa adaptuje a preberá hodnotové preferencie skupiny, čo sa spravidla rovná hodnotovým preferenciám vodcov skupiny, guru, duchovných učiteľoch, kňazov, politikov, ideológov a iných samozvaných uzurpátorov ľudskej jedinečnosti. Človek tak prestáva byť človekom - zbavuje sa vlastných emócií tým, že ich synchronizuje s emóciami skupiny (respektíve s ich vodcami), pociťuje tak emočnú afinitu a naplnenie. Avšak v skutočnosti prežíva len ilúziu - indukciu bludov do vlastnej mysle, ľudovo povedané - stáva sa zblbnutým, zmanipulovaným a nesvojprávnym.
Manipulácia a nesvojprávnosť sa naviac manifestuje prostredníctvom našich tiel. Naše telá sú vlastne metakomunikátormi medzi našim vnútrom a svetom – prostredníctvom tela sa externalizuje naše bytie voči iným ľuďom. Telo reprezentuje kľúčový percepčný atribút, ktorý vstupuje do vedomia iných ľudí priamo – nesprostredkovane, tento atribút netreba ako reč či písmo dekódovať a kogníciou prisudzovať významy. Lenže tragédia je v tom, že sociologické vedy na toto zabudli a chápu telo ako sociálny konštrukt. Ako niečo, čo nepatrí nám, ale iným.
Vždy som sa rada obliekala tak, ako sa mi chcelo a nevedela som pochopiť zúfalstvo rodičov, ktorí sa ma snažili odradiť od takéhoto obliekania slovami „bože, čo na to povedia ľudia“. Nechápala som, prečo by ma to malo zaujímať. Je snáď telo, ktoré obliekam ich telom ? V poriadku – môžu ho hodnotiť, povedať, či sa im páči, alebo nepáči, ale hodnotenia typu – to sa nepatrí, je to nedôstojné, provokujúce, znevažujúce, nevhodné a pod., sú výrazom nie ich názoru, ale ich vnútornej neslobody. Miesto toho, aby vnímali, akým som človekom, vnímajú len mieru môjho patrenia, alebo nepatrenia niekam, kde oni cítia, že patria, hoci nevedia zdôvodniť prečo. Sú tak väzňami klamlivej introspekcie, pretože rozpoznali, že ja do ich väzenia nepatrím. A to ich znepokojuje viac, ako dezinhibícia mojej identity, pretože si prostredníctvom konverznej psychickej regulácie svoju neslobodu zrazu uvedomia. Moje telo tak prestáva byť mojim telom a stáva sa majetkom kolektívu, ktorý určuje pravidlá, ako mám s ním narábať. A tak mi spoločnosť berie najdôležitejší percepčný atribút, prostredníctvom, ktorého externalizujem svoju existenciu. A to bez môjho vedomia, proti mojej vôli. To iní rozhodujú o tom, že niekam patrím, hoci potrebu niekam patriť vôbec nemám. Som slobodná bytosť a podobu môjho metakomunikátora si určujem ja sama. Na to, aby som nadväzovala ľudské kontakty a saturovala tak emočné potreby zdieľať blízkosť iného človeka nepotrebujem niekam patriť. Na to, aby som si deklarovala vlastnú hodnotu, nepotrebujem byť niekam zaradená, katalogizovaná, utriedená, nepotrebujem nosiť niekoho uniformu. Sociológia a behaviorálna psychológia vštepuje prostredníctvom výchovy falošné vzorce, že jedinečnosť človeka možno manifestovať jedine prostredníctvom umiestnenia jeho tela do šablóny hyperevidencie. A tak sa ľudia snažia byť jedineční úplne rovnako. Táto mystifikácia sa schováva za vznešené a majestátne pojmy, ako je národná identita, vlastenectvo, rodná hruda a podobné veci, ktoré v skutočnosti nemajú žiaden obsah. Ustavične mi niekto vnucuje názor, napríklad taký, že som Slovenka. Pretože som sa tu narodila, tu mám korene, predkov a podobné reči. Viem, že za Slováka sa považuje aj môj sused, ktorý ma celú noc dusí dymom z komína, cez deň ma atakuje rev jeho kosačky a počas letných večerov musím čeliť jeho opileckým bľabotom pri slaninových opekačkách. Je to prosto muž, ktorý reprezentuje typický atribút slovenskej esenciality. Ale mňa jeho slovenskosť obťažuje a preto sa za Slovenku nepovažujem. Bodka.
Moje telo sa mi snažia ukradnúť aj tým, že mu vnucujú nálepku s visačkou že som buď žena, alebo muž. Ale mne je jedno, či som žena, alebo muž, proste to neriešim. Svoje bytie externalizujem tak, ako sa mi zrovna páči. Na druhej strane rešpektujem právo iných prežívať pri pohľade na mňa zhnusenie či iný druh afektívnej tenzie. Pretože tak, ako si vážim slobodu vlastného sebavyjadrenia, rovnako si vážim i slobodu sebavyjadrenia iných. Raz na mňa zavolali sanitku, pretože som na ulici tancovala. Vraj to bolo nepatričné. Nepatričné pre koho ? Pre patričných ? Ak sa niekto cíti byť členom kolektívu patričných – je to jeho slobodná vôľa a právo, ktoré rešpektujem. Tiež by som mohla volať sanitku na ľudí, ktorí chodia priamo a netancujú, ale nerobím to, pretože si slobodu a právo ľudí chodiť po priamke ctím a vážim.
Na druhej strane chápem, že vystúpiť zo siete sociálnych bludov, ktoré do mozgu dieťaťa od malička vštepuje rodina a spoločnosť je nesmierne ťažké. Paranoidný konštrukt, že človek je len ozubeným kolieskom v obrovskom sociálnom stroji, kde sa hodnota jeho života meria tým, ako ozubenie zapadne do ozubení ostatných koliesok, je až príliš pevne ukotvený.
I keď doposiaľ som netušila, že situácia v tomto smere je až taká zlá. Zo servera Academia.edu mi chodia dodávky odborných sociologických a psychologických textov. Väčšinu textov čítam rada, pretože ma obohacujú cennými vedomosťami, ale z iných mi doslova od hrôzy behá mráz po chrbte z desivého poznania, že v 21 storočí ešte stále existujú autori, ktorí akoby sa vynorili z hlbín temného stredoveku. Žiaľ, je to presne tá kategória autorov, ktorí vo výchove akcentujú nie dôležitosť všeobecného rozhľadu a vedomostí, zdravého sebavedomia a dôležitosti vlastnej jedinečnej individuality ale to, akým spôsobom sa čo najefektívnejšie a najpevnejšie začleniť do stáda ostatných detí.
A tak napriek tomu, že ľudský mozog disponuje dostatočným potenciálom na to, aby bol človek osobnostne konštituovaný ako jedinečná kognitívne a emočne komplexne ohraničená samostatná a alocentrická individualita, tak nám neustále vyrastá archetyp sociálne závislej, kognitívne submisívnej, egocentrickej, vzťahovo paranoidnej, emočne inertnej generácie exitovaných hysterikov či delirantných anankastov, ktorí sa nezaujímajú o svet, nezaujímajú sa o permanentné vzdelávanie, neustále poznávanie rozmanitosti sveta. Ich svet je úzko ohraničený sociálne kontiguálnymi väzbami, od ktorých hĺbky a pevnosti sa odvíja celá ich hodnotovo amentimorfná existencia. Mierou produkcie a naplnenia ich života je miera hlasitosti potlesku ich sociálneho publika, ktoré určuje, definuje a ohraničuje ich záujmy, túžby a sny do predom nalinkovaných nemenných a rigidných trajektórií, daných náboženstvom, kariérou, konzumom či rodinou. Akékoľvek utíšenie potlesku či jeho absencia vedie ku insuficiencií, frustrácií či rovno pádov do pazúrov depresií či iných osobnostných porúch, závislostí, hostility, alkoholu. Ich život, ktorý je plne závislý od uznania druhých sa pri absencií tohto uznania ocitá v úplných troskách.
Naproti tomu generácia ľudí, ktorí sú vychovávaní k pocitu emancipácie vlastnej identity nad fikciou sociálneho konštruktu vstupujú do života ako bytosti, ktoré si v plnej miere uvedomujú vlastnú jedinečnosť a tým i obrovskú zodpovednosť za svoj život uvedomujúc si, že jedinou bytosťou, ktorá ich bude sprevádzať po celý život je tá, ktorú vidia v zrkadle. V okamihu tohoto sebauvedomenia sa stávajú slobodnými, tvarujú svoj vlastný život, definujú svoje vlastné ciele, túžby a sny i vlastnú stratégiu ich napĺňania. Avšak to neznamená, že prestali byť spoločenskými. Práve naopak. Tým, že sa oslobodili z pavučiny fiktívneho sociálneho bludu, budujú si vlastný svet sociálneho pradiva, tvoriaceho ľuďmi, ktorí sú blízki jeho srdcu a s ktorými plným priehrštím zdieľajú svet v plnej jeho kráse a nekonečnej rozmanitosti. Prijať zodpovednosť za svoj život znamená, prijať ho v celej šírke potenciálu kognitívnych a emočných limitov s vedomím, že rovnaké právo na život majú aj ostatní. Z toho dôvodu vie, že môže konať jedine v rámci tých možností, ktoré nedovolia, aby bolo inej ľudskej bytosti akýmkoľvek spôsobom ubližované. Uvedomenie si vlastnej jedinečnej hodnoty ho vzápätí oslobodzuje od prízemných a banálnych vzorcov očakávaní a motivácií spočívajúcich v prchavej potrebe ich neustálych potvrdzovaní a uisťovaní zo strany iných. Obrovská miera poznania, ktorá takýto životný prístup sprevádza zákonite vedie ku láske a obdivu ku rozmanitosti a jedinečnosti ostatných ľudských bytostí a formuje kľúčový motivačný imperatív byť čo najviac užitočný všetkým ľuďom bez rozdielu kde žijú, kedy žijú, akým spôsobom žijú a v akej identite žijú. A to je práve podstata globálneho alocentrického vnímania sveta, ktoré ľudia, žijúci v otroctve nutnosti niekam patriť a byť zaradení či iným spôsobom zaknihovaní, nikdy nemôžu spoznať a pochopiť.
