Fonéma „národ“ ako evolučne disruptívny mozgový konštrukt.

Autor: Janka Petreková | 31.10.2019 o 8:09 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  8x

Pôvodne som zámysel napísať túto esej nemala, ale vo včerajšom SME som čítala ku 101. výročiu vzniku Československa peknú úvahu a tak som svoj postoj predsa len zmenila.

Udalosti, keď tlupa zločincov Československo rozbíjala som prežívala s bolesťou v duši, pretože v tom čase som ešte mala pocity spolunáležitosti ku krajine, v ktorej som sa narodila. Avšak bola to predovšetkým jej slovenská časť, na ktorú som bola nesmierne hrdá, milovala som slovenskú prírodu a krajinu, ale i jej kultúrne pamiatky a bola som nadšenou propagateľkou jej krásy vo svete. V čase rozbíjania štátu som bola práve na dovolenke v Španielsku a na rozdiel od malej skupinky účastníkov zájazdu, ktorí vznik Slovenskej republiky vítali vo vlastných zvratkoch, ktoré z nich vypudil alkohol po prehýrenej noci osláv, ja som španielom i okolitým zahraničným rekreantom so slzami v očiach rozdávala posledné prospekty o Slovensku, ktorých som mala plnú tašku na to určenú.

Vtedy sa vo mne niečo podstatné, niečo len ťažko opísateľné stratilo, asi to bolo to, čo sa nazýva puto či niečo v podobnom význame a už sa to nikdy viac neobnovilo.

Ba naopak – ako som rokmi nadobúdala stále nové a nové vedomosti o svete a princípoch na akých funguje - princípoch skutočných, nie tých, ktoré sa v školách deťom odmalička vtĺkajú do hláv, tak som sa začala na svet pozerať trochu inými očami.
Pochopila som, že pojmy ako národný štát, právo národov na sebaurčenie a podobne znejúce konotácie sú len umelo ohraničené geografické elementy, ktoré v skutočnosti nemajú žiadny esenciálny obsah. Že sú to len rámce do seba uzavretých dejov, ohraničené štatistické membránové množiny, ktorých úlohou je všetko, čo sa na našej planéte deje, poriadne komplikovať a v globálnom toku entropie a disipácie energie, ktorú človek svojim aktivitami sústavne generuje, tvoriť prekážky, vytvárať kumulované zdroje napätia a nerovnováhy.
Vzápätí sú tieto membrány i ťažiskami informačných uzlov, kde sa kumuluje a deformuje miera informačného nasýtenia, ovplyvňujúca kadenciu a trajektórie planetárnych informačných tokov, čo je však dôsledok toho, že entropia a informácia sú navzájom pevne prepojené antropické komponenty.

Obsahy, ktoré do týchto membrán vkladajú ľudia nemajú s hore vymenovanými atribútmi prakticky vôbec nič spoločné, nakoľko pojem národ je v skutočnosti iba prchavým mentálnym konštruktom, asociačnou a emočnou šablónou v neurónovej sieti mozgu.

Dnes sa už bezpečne vie, že taxon človek sa vyvinul nie tým, že nejaká tlupa opíc sa naučila rôznym zručnostiam, ale anagenézou selekčných mutácií v génových driftoch a tokoch v rámci sympatrickej speciácie procesov peramorfoklinu nášho ancestrárneho predka. Hnacím motorom prírodného výberu bola miera adaptačnej schopnosti na neustále sa meniace klimatické podmienky a následné zmeny ekosystémov teda to, čím nás dnes všade strašia. Presne tak - zmeny klímy majú zásluhu na tom, že tu dnes ako ľudia sme a dýchame. Klimatické adaptácie umožnili prvým ľuďom migrovať a postupne osídliť celú planétu. A pravdepodobne to boli práve nerovnaké klimatické podmienky a geografické rozdielnosti ktoré boli nositeľmi nerovnakej dostupnosti zdrojov pre rôzne komunity ľudí čím sa amplifikoval genetický rudiment agresie a násilia, ktorý postupne prevládol ako jedna z efektívnych adaptívnych stratégií získavania stále nových a kvalitnejších zdrojov.

Myslím si, že toto bol zlomový vývojový okamih ľudstva, kedy spoluprácu nahradili vojny, čo malo za následok vznik uzavretých komunitných membránových štruktúr jednoducho preto, pretože len uzavretá štruktúra vedela prostredníctvom koncentrácie informácií do jedného ťažiska vybudovať účinný obranný a dobyvačný systém. Tieto geografické novotvary, zvané ríše alebo kráľovstvá, aby boli čo najviac funkčné, adaptabilné a stabilné, potrebovali svoju mocenskú pyramidálnu kostru naplniť nejakým nosným integrujúcim činiteľom, tvoriacim kľúčový prvok motivačnej štruktúry každého jej člena tak, aby sa z pôvodne rozmanitej a pestrej štruktúry ľudských individualít stali poslušné a rovnaké súčiastky väčšieho celku.

Myslím si, že toto bol presne ten okamih, kedy vzniklo aj náboženstvo a následne aj pojem „národ“. Bolo to preto, pretože poslušnosť bolo treba v ľudskej psychike ukotviť dvojakou polaritnou emóciou – pocitom strachu, na čo slúžilo náboženstvo na jednej strane a pocitom radosti, ktorú na seba viazal pojem národ na druhej strane. Abstrakcia „národ“ kotvila v ľudskej psychike potrebu synchronicity zrkadlových neurónov a ich následnú frekvenčnú excitáciu, čo generovalo vyplavovanie katecholamínov - neurotransmiterov radosti a pohody. Jednoducho v bojoch za účelom získavania nových zdrojov a ich obrane bolo efektívne, ak boli obyvatelia geografickej membrány nielen poslušní, ale aby bola ich poslušnosť aj radostná a veselá.
Ľahko uchopiteľným symbolom „národa“ sa stal spravidla panovník, faraón alebo kráľ, ktorý túto psychologickú abstrakciu reprezentoval i navonok. Okolnosť, že sa vo vzájomne oddelených membránach vyvinuli aj rozdielne jazyky, zvyklosti a kultúrne preferencie, bola daná ich relatívne veľkou geografickou izolovanosťou.

To by napríklad vysvetľovalo aj absenciu náboženstva a panovníkov v Mohadžodárskych kultúrach na rieke Indus, pretože v týchto komunitách, pravdepodobne zásluhou genetického driftu, bola externalizácia v génoch agresie potlačená (možno preto niektorí historici tvrdia, že to boli matriarchálne spoločenstvá).

V podstate celá ľudská história sa niesla v znamení polaritného princípu strachu a radostnej poslušnosti, pojivom ktorých boli mocenský náboženský establishment a mystifikácia abstraktného psychologického elementu zvaného „národ“.

Neviem teraz posúdiť, či uvedená línia vývojovej trajektórie ľudstva priniesla zrýchlenie, alebo spomalenie evolučnej dynamiky taxonu človek. V autonómnom nastavovaní systému, hodnoty parametrov závisia od histórie systémovej dynamiky a jeho nastavenia na adaptáciu na okraji chaosu. V takomto prípade má komplexná štruktúra najvyšší stupeň disipácie a teda aj miery rastu jej zložitosti. Avšak na to, aby sme to vedeli simulačnou remodeláciou overiť, máme k dispozícií príliš málo informácií.

Zdalo by sa, že v spoločenskom modeli postavenom na spolupráci bez násilia, by vládlo equilibrium toku entropie a museli by sme hľadať iné zdroje disipácie. Ale myslím si, že zdrojom tejto disipácie by mohla byť sloboda človeka a následná obrovská rozmanitosť a rozdielnosť jednotlivých ľudských bytostí a ich nenapodobiteľná jedinečnosť. Médiom disipácie by sa tak stala nie agresia, nie náboženstvo, nie národ ani násilie, ale informácia a láska (nechcela som byť melodramatická, ale ináč to nešlo) a ich rozličný stupeň ľudskej externalizácie. Láska ku všetkým ľuďom na planéte bez rozdielu by tak nahradila pojem „národ“ a informácia v podobe túžby po vzdelávaní a vedomostiach by nahradila agresiu a náboženstvá. Láska, nepokrivená preferenciami ku vybraným typom človeka a vedomostný potenciál, formujúci komplexnú motivačnú štruktúru človeka orientovanú na užitočnosť vyššiemu celku, ktorý by netvorilo uzavreté spoločenstvo, ale celá planéta, by vytvorili podmienky na fungovanie spôsobu organizácie spoločnosti na základe multidimenzionálneho princípu subsidiarity. Disipácia a nastavenie systému ku okraju chaosu by sa odohrávalo v trajektórií nie interakcie rozmanito tvarovaných membrán s podobným vnútorným obsahom, ale v trajektórií divergencie celkovej rozmanitosti systému, čím by z neho odpadli ľudské disruptívne činitele, ktoré dnes konfiguráciu celkovej entropie deformujú.

Vzhľadom na hore povedané sú vznik Československa a Slovenska, iba bezvýznamnými epizódkami historicky neustále sa meniacich tvarov obsahovo podobných prvkov v celkovej konfigurácií membránových štruktúr, ako nosných generátorov disipácie a entropických tokov komplexity v antroposfére planéty Zem.

Ale obávam sa, že dnes ešte nenastala doba, kedy by bežný volič, ktorý sa považuje za príslušníka nejakého národa mal potenciál takýto globálny alocentrický pohľad na svet vôbec pochopiť a nie som ani príliš optimistická, že taký čas v blízkej budúcnosti niekedy aj nastane.

Skôr ma znepokojuje opačný trend – vzostup separatistických a nacionalistických nálad, ktorým paradoxne veľmi dobre rozumiem. V samoorganizujúcich sa procesoch globálneho toku entropie sa stalo totiž to, že sa vzájomne začínajú penetrovať dva princípy rastu komplexity - princíp konjugácie subsidiárneho informačného toku a princíp adaptácie na okraji chaosu membránových štruktúr (nastáva inklúzia dvoch rozdielnych atraktorov). Separatizmus chce opäť dosiahnuť nadvládu druhého princípu, ale chyba je tá, že dnes to už nie je možné. To by sa musel úplne zrušiť internet, smartfóny, satelitná televízia a museli by sme sa vrátiť na technologickú úroveň polovice minulého storočia.

V tejto súvislosti som veľmi smutná z toho, že aj strany slovenskej opozície sa od separatizmu rázne nedištancujú a že nehovoria ľuďom pravdu. Musia predsa vedieť, že slogany „silné Slovensko v Európe a im podobné sú úplným nezmyslom. Jediným riešením, ako sa dostať z tejto šlamastiky von, je vytvoriť jeden spoločný Európsky štát a opatrne začať občanom vysvetľovať, že pojem „národ“ ako aj pojem Slovenská republika, Poľská republika, Rakúsko, Francúzsko, Nemecko a pod. sú len archaické lexikálne fonémy - naratívy bez validného sémantického obsahu. Jedine zavedením spoločného organizačného princípu pre celú Európu sa dôsledne minorizuje hlas extrémistických blábolov, ktoré dnes zosiluje iba mechanizmus Simpsonovho štatistického paradoxu, ktorý facilituje práve administrácia fiktívneho mozgového konštruktu zvaného "národ".
Iné riešenie proste neexistuje jednoducho preto, pretože iklúzia dvoch strange atraktorov, modelovaných rozdielnou dynamikou vstupných parametrov, je matematicky nemožná.
Zdá sa, že Británia, poučená historickou skúsenosťou Bristkého impéria to pochopila a chce sa opäť vrátiť ku budovaniu vlastného slobodného impéria miesto toho, aby sa nechala zväzovať, síce vynikajúcom nápadom európskej integrácie, avšak nápadom, ktorý ostal na pol ceste stáť a nedokončil sa.
Odpovede na veľmi zložité otázky bývajú často veľmi jednoduché a myslím si, že kľúčová myšlienka tejto eseje by takúto odpoveď mohla poskytnúť.

Ilustračný obrázok:

http://nd05.jxs.cz/671/447/50c1a30fb6_105656437_p.jpg?1572503427


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Môžu zmeniť výsledky volieb. Prieskumy pred voľbami zažívajú hodinu pravdy

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.


Už ste čítali?