Aitologia mužskej Gynofóbie.

Autor: Janka Petreková | 2.11.2019 o 12:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  12x

Veľa krát som rozmýšľala nad tým, prečo mávajú muži tak zúfalú snahu ženy ovládať, hoci evolučne na to, okrem fyzickej sily, nemajú nijaký dôvod, schopnosti ani danosti.  

Myslím si, že príčinou takéhoto bezdôvodného a čudesného správania mužov je abreakcia v snahe dekompenzovať deprivácie z podvedomého strachu, ktorý pred ženami cítia, pričom tento strach môžu generovať viaceré príčiny.

Jednou z nich môže byť pocit rodovej insuficiencie, ktorý je pravdepodobne spôsobený transkripciou mechanizmu štiepenia nášho prvotného predka na dve pohlavia, ktorý sa akumulovaním primárne divergentnými modifikáciami vrstvenými prostredníctvom peramorfózy proliferoval i do mechanizmu vzniku súčasného muža.


Pravda je totiž taká, že muž vzniká zo ženy a to gonozomálnou numerickou aberáciou ženského chromozómu karyotypu XX výmenou jedného X za chromozóm Y.Y – chromozom je nositeľom lokusu génov pro H-Y antigen. Jedná sa o špecifický proteín patriaci do histokompatibilného systému, pôsobiaci ako transkripčný faktor iniciúci génovú kaskádu, ktorá vyvoláva redukciu a následnú remodeláciu komplexu ženskej rozmnožovacej sústavy a jej gonády. Proces pohlavnej diferencie muža od ženy začína v tzv. indiferentom štádiu začiatkom 6. týždňa tehotenstva. V tom čase sa začínajú tvoriť z plica genitalis medulárne vlákna, ktoré na základe prítomnosti antigenu H-Y stimulujú účinok choriového gonadotropinu HCG. Následkom čoho sa indiferentné epitelové bunky vlákien diferencujú na podporné Sertoliho bunky a z mezenchymových buniek sa následne diferencujú interstaciálne Leydogove bunky, ktoré v testikulárnom tkanive vytvárajú testosteron. S týmto procesom koinciduje formovanie dvoch nefritických vývodov Wolffov a Müllerov čím sa diferencuje močový systém metanefros od pohlavného mezonefros. V Sertoliho bunkách sa tvorí antimülleriánský hormon (AMH), ktorý inhibuje (pohlcuje) mülleriánské vývody a testosteron následne muža oddeľuje od ženy virilizáciou Wolffovho vývodu, ktorý u ženy perzistuje ďalej do maternice a z mülleriánských vývodov sa ďalej formuje ženský pohlavný orgán. Virilizáciou Wolfovho vývodu sa z pôvodne spoločného základu formuje topológia mužského pohlavného orgánu. Avšak pohlavné orgány muža i ženy si zachovávajú všetky prvky zo spoločného základu napríklad Mülleriánské vývody sa u muža zachovávajú v podobe apendix testis a scrotum (semenníky) u muža sa u ženy vyvinú do labia majora, clitoris sa u muža mení na corpus spongiosum penis, urogenitálna ryha tvoriaca korpus penisu sa u ženy otvára do vestibulum vaginae a pod. Ženský pohlavný vývoj nevyžaduje prítomnosť ženských gonád. Napríklad ak u genetického muža s karyotypom XY nastane porucha tvorby testosterónu, alebo pri úplnej necitlivosti naň, alebo pri nefunkčných Sertoliho bunkách (AMH), tak z tohto „muža“ nakoniec vždy vyrastie zdravá plnohodnotná žena.

Takže ak to zhrniem ľudovým jazykom - z ľudského plodu vždy vyrastie žena a na to, aby z neho vyrástol muž treba do ontogenézy vložiť špecifický algoritmus, bez ktorého či zásluhou jeho nefunkčnosti, z genetického muža XY nakoniec vždy vyrastie opäť len a len žena.

(modifikácie tohoto algoritmu sú príčinou toho, že medzi nami žije aj veľa intersexuálnych, teda bezpohlavných občanov, ktorým Slovenská republika bráni právne kodifikovať svoju vlastnú identitu a tak porušuje ich základné ľudské práva)


Príroda je proste nastavená tak, že jej základný fundament má ženskú podstatu (presnejšie povedané „ženská“ podstata je vlastne podstata nášho jednopohlavného predka) a muž je len jej doplnok, slúžiaci na to, aby prostredníctvom crossing overu zabezpečoval rekombináciu génov, vedúcu ku vyššej zdatnosti populácie .
Je celkom možné, že v architektúre neurónovej siete je táto informácia nejakým spôsobom zakódovaná, čo spôsobuje to, že komplex rodovej menejcennosti je u mužov primordiálnou (vrodenou) osobnostnou črtou.

To by vysvetľovalo aj mnohé iné dekompenzačné abreakcie v mužskom správaní, manifestované infantilnými potrebami neustáleho sociálneho oceňovania, samoľúbosti, afluenzie či potrebnosti združovať sa do vyhranených mužských komunít s deviantným hodnotovým zameraním (náckovia, krčmy, fanúšikovské hordy) a pod.

Ďalšej možnej príčine, prečo majú muži zo žien strach, sa budem venovať trochu obšírnejšie. Táto príčina pramení z tajomnosti ženskej menštruácie i samotných jej pohlavných orgánov.

Len máloktoré spoločnosti považovali menštruačnú krv za priaznivý úkaz, hoci sa v stredovekej Európe niekedy skúšala táto krv aplikovať ako liek proti lepre a francúzsky kráľ Ľudovít XIV. veril, že je to afrodiziakum. V patriarchálne orientovaných kultúrach bola menštruujúca žena považovaná za nečistú. Mnohí sa domnievali, že takáto žena je posadnutá nejakým duchom a že má nebezpečnú moc.
V mnohých kultúrach menštruácia prerušuje každodennú činnosť ženy a uvrhuje ju do stigmatizovaného stavu, ktorého dôsledkom sú rôzne obmedzenia jej činnosti a sociálnych kontaktov. Tak napríklad v kmeni Yanomamo, keď dievča dostala svoju prvú periódu, bola zatvorené vnútri špeciálne postavenej bambusovej klietky, kde bola nútená žiť úplne bez potravy. Potom sa musela izolovať a počas každej ďalšej menštruácie zostáva sedieť sama v tienistej časti domu.
Naproti tomu v matriarchálnych kultúrach príchod prvého krvácania býva oslavovaný spevom a tancom ako počiatok pohlavnej zrelosti dievčaťa. Ako píše francúzska filozofka a feministka Simone Beauvoirová, menštruácia síce ochromuje spoločenskú činnosť, ničí životnú silu tým, že začnú vädnúť kvetiny a padať plody zo stromov, ale má tak isto aj blahodárne účinky - menštruačná krv sa užíva v nápojoch lásky, v liekoch - najmä pri liečení rezných rán a podliatin.

Žiadne tabu, ktoré sa týka ženy v stave nečistoty nie je také prísne ako zákaz pohlavného styku s ňou. Má sa za to, že ženský princíp má v čase menštruácie najväčšia silu, a tak vzniká obava, aby v intímnom styku nezvíťazil nad princípom mužským. Ak muži toto tabu porušia, riskujú rituálne znečistenie, impotenciu a celý rad zničujúcich chorôb. V niektorých oblastiach Severnej Ameriky Indiáni verili v okamžité otehotnenie takejto ženy. Tabu sa môže vzťahovať na slabý dotyk či stačí už len pohľad na menštruujúcu ženu. Pohľad na menštruujúcu ženu môže u mužov dokonca vyvolať strach z mocnej kastrujúcej vagíny tzv. „Dentata“ (zubatej vagíny).

„Vagina dentata“ je starobylou úzkostnou predstavou mužov, ktorá prechádza folklórom, mytológiu literatúrou a výtvarným umením kultúr po celom svete. Mýtus o ozubenej vagíne, ktorá chňapá a vrčí, kastruje a znetvoruje, sa objavuje v severnej i južnej Amerike, Indii ale aj v Európe.
Základným prvkom týchto mýtov je snaha o odstránenie vaginálnych zubov (symbolizujúce pohlcujúce aspekty ženskej sexuality) statočným mužským hrdinom. Bežnou zbraňou týchto hrdinov je použitie tvrdých falických zbraní, ktoré nikdy neochabujú. Je možné, že aj odtiaľ pramení nutkavá potreba muža disponovať oceľovo tvrdým penisom, pretože svoj penis podvedome interpretuje ako svoju najdôležitejšiu zbraň.
Indiáni Chaco rozprávajú, že prvé ženy ich kmeňa mali vo vagíne zuby, ktorými jedli a muži sa k nim nesmeli priblížiť, až kým im ich hrdinský bojovník Caroucho všetky nevylámal.
Iný obraz ozubenej vagíny je považovaný za stelesnenie mužskej úzkosti z neukojiteľnú ženskej sexuality. Francúzsky literárny kritik, sociológ a filozof Roger Caillois sa zmienil, že odkaz Vagíny dentata môžeme nájsť aj v mnohých ľudových rozprávkach v podobe ženských prízrakov, ktoré pohlcujú svojich milencov. Sú to spravidla bytosti, ktoré v podobe krásnej ženy k sebe nežnosťou lákajú mladých mužov, aby sa potom nasýtili ich telom.

Z vysvetlenia evolučných psychológov sa dozvedáme, že muži pociťujú vždy strach z neznáma ležiaceho vnútri v temnote, v tajomnom priestore a vnútro vagíny takýto hrôzostrašný priestor pre muža predstavuje. Z hlbokej, čiernej a tajomnej temnoty vnútri vagíny vychádzajú v niektorých folklórnych zvyklostiach a legendách tiež hady, ktoré môžu odhryznúť mužovi penis, otráviť ho alebo rovno zabiť. Niektoré hady prebývajú výhradne vo vagínach panien a uštipnú len prvého muža, ktorý prenikne dovnútra.
Tieto obrazy vyjadrujú myšlienku, že ženský princíp má oveľa viac sily a hrozivosti, ak je nedotknutý. Simone Beauvoirová sa zmieňuje, že v patriarchálnych spoločnostiach je čistota nevesty zárukou, že manželove statky neupadnú v dedičstve do rúk cudzieho dieťaťa. Dôkazy panenstva nevesty boli vykonávané tým, že sa po svadobnej noci ukazovalo zakrvavené biele prestieradlo. Keď muž poruší panenskú blanu, urobí týmto činom zo ženy pasívny objekt a zaisťuje si nad ňou nadvládu.

Ale panenstvo má tento erotický pôvab, len keď je spojené s mladosťou, inak sa jeho tajomstvo stáva znepokojujúcim. Napríklad v spoločnostiach, kde sa uctievala božská moc ženy, sa patrilo, aby žena bola pred svadobnou nocou panenstva zbavená. Marco Polo tvrdil o Tibeťanoch, že žiadny z nich by si nevzal za ženu dievča, ktorá by bola pannou. Toto odmietanie sa vysvetľuje tým, že muž nechce za manželku ženu, ktorá doteraz nedokázala zobudiť mužskú žiadostivosť.
Arabský zemepisec El Bari píše o Slovanoch, že muž, ktorý sa ožení a zistí, že jeho žena je panna, povie jej: „Keby si za niečo stála, muži by ťa milovali a bol by sa našiel niekto, kto by ťa zbavil panenstva.“ Následne ju zaženie a opustí.

Aj samotné ženské genitálie môžu predstavovať mocný nástroj. Vieru v moc ženských genitálií a gesto zdvíhanie sukne a odhalenie vagíny nachádzame v mytológiách rôznych kultúr. Povesti s týmto fenoménom sú spojené buď so schopnosťou odvracať zlo alebo s účinkami zvyšujúce plodnosť. V ruskom folklóre existuje rozprávka, ktorá rozpráva, že keď sa v lese objaví medveď, môže byť zahnaný mladou ženou, ktorá si pred ním zdvihne sukňu. Grécky spisovateľ, historik a filozof Plutarchos vo svojom diele „O statočnosti žien“, opisuje príhodu s odhalením vagíny, keď si veľká skupina žien zdvihla sukňu, čím ovplyvnila výsledok vojny. Ženy starovekých Skýtov nútili vojnových zajatcov, aby súložili s nimi a ak boli slabí, alebo neuspeli – zabíjali ich.

Moderný muž dnes, pravda, už podobnými obavami z vagíny a menštruácie netrpí, i keď sa nedá vylúčiť, že v podobe nejakej latentnej dismorfofóbie v jeho psychike môže táto šablóna strachu epigeneticky stále pretrvávať.
Koniec koncov aj úctu mužov voči ženám možno interpretovať i tak, že sa nejedná o ocenenie, poklonu či vzdávanie holdu krásnej, krehkej a nežnej bytosti, ale o prejav pokory, bázne a podriadenosti voči bytosti mocnejšej ako sú oni podobne, ako veriaci prejavujú pokoru, bázeň a podriadenosť voči Bohu z dôvodu, aby im nespravil niečo zlé.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prieskumy môžu manipulovať voľby. Ako sa v nich vyznať

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Mýty o sebe sa Slovákom môžu vypomstiť

Napríklad už v marci 2020.


Už ste čítali?