Výročie epifenoménu komplexity a prečo je telepatia nemožná.

Autor: Janka Petreková | 17.11.2019 o 13:48 | (upravené 18.11.2019 o 5:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  23x

Spájať výročie Nežnej revolúcie s témou telepatie sa možno javí ako zvláštne, avšak i takýto druh spájania zdanlivo nesúvisiaceho do spoločného celku, môže byť, podľa mňa, v mnohom inšpirujúce.

Všimla som si, že historici dejiny radi interpretujú ako sled udalostí, ktoré sa vyvíjajú pod taktovkou logických príčinností a následkov, ktoré sa snažia čo najzrozumiteľnejšie zadefinovať.

Avšak sklony historikov hľadať v dejinách ľudstva skrytý a nevyhnutný determinizmus, je snahou, ktorá je podľa môjho názoru, snahou založenou na omyle. Prečo ?

Čo je to vlastne determinizmus ? Podľa teórie informácie je deterministický systém taký, ktorého stupeň Shannonovej entropie sa blíži k nule. Lenže systém, ktorý má entropiu blízkej nule, je systémom, v ktorom sa nič nedeje. A v systéme, v ktorom sa nič nedeje, história jednoducho neexistuje. Avšak na to, aby sa niečo dialo, je potrebná energia, ktorú generuje termodynamická entropia vesmíru.

Na to, aby sa táto energia prejavila musí entropia neustále stúpať. Na proces stúpania entropickej energie sa často používa aj slovíčko disipácia energie. Ku disipácií dochádza pri akomkoľvek procese premeny energie. Avšak na to, aby energia disipovala, je nutné, aby bol systém ďaleko od rovnováhy.

Lenže tým, že disipáciou entropia rastie, nutne musí rásť aj Shannonova entropia, to znamená, že štruktúra, v ktorom sa dej odohráva nemôže byť striktne deterministická. Avšak keď navzájom interaguje veľké množstvo rozmanitých jednotiek a celkov nedeterministicky, tak sa nemôžu správať ani ako stochastický chaos nakoľko v stochastickom chaose je rozloženie pravdepodobnosti všetkých možných javov rovnomerné, inými slovami, takýto systém by mal maximálnu entropiu, čo by znamenalo, že disipácia by nemala z čoho vzniknúť.

Takže ak systém nemôže byť úplne deterministický, ale ani úplne chaotický, musí sa správať ako niečo medzi tým, čiže sa musí správať ako deterministických chaos, inými slovami ako nelineárny dynamický systém.

Populárnym príkladom deterministického chaosu je tzv. efekt motýlieho krídla, ktorý možno analogizovať aj na dynamiku chodu histórie. Tento príklad uvádza, ako motýľ mávaním krídel môže vo vzduchových hmotách atmosféry iniciovať reťazec udalostí, vedúcich ku vzniku búrky (revolúcie, vojny) na opačnej strane zemegule. Na to, aby sa niečo také udialo je však potrebné, aby na prenos impulzu vedúceho ku gradácií dynamiky vzdušných turbulencií odniekiaľ tieto deje brali energiu a tou energiu je v tomto prípade energetická nerovnováha atmosféry. (ekonomická nerovnováha, nerovnomerná distribúcia zdrojov a pod.) Ale ani to by nestačilo. Táto nerovnováha by musela dosahovať v celej dráhe kaskád udalostí hranu kritického množstva, pretože len kritické množstvo sa na základe veľmi malého podnetu, dokáže ako celok zásadne meniť a distribuovať tak dostatok energie na ďalšie zmeny. (prepájanie a facilitácia kritických ťažísk nespokojnosti napríklad)

Ale ani to nie je všetko. Táto špeciálna organizácia stavu atmosféry by musela byť v postupnosti šírenia jednotlivých kritikalít aj chronologicky usporiadaná, aby vlna zmien, smerujúcich k búrke nepostupovala ani príliš rýchlo, ani príliš pomaly, nakoľko „vypadnutie z "rytmu“ by spôsobil zánik vhodnej podmienky plynúcej z kritického množstva, pretože by toto množstvo mohlo ľahko podľahnúť zmene z iného podnetu a stav atmosféry by sa začal vyvíjať do úplne inej podoby. (revolučné nálady by „vyprchali“, alebo by vyústili do demokratizačných zmien „zhora“ a pod.)

Jedným z najviac fascinujúcich dôsledkov organizačnej dynamiky nelinearity je to, že sa zo zdanlivého chaosu, akoby z ničoho nič vynárajú štruktúry organizácie, ktoré sa klonujú do vyšších i nižších dimenzií – vytvárajú fraktály. Nesú pri tom zaujímavé exotické vlastnosti, ktoré v lineárnych systémoch nenájdeme, ako je „no intersection theorem“ (história sa nikdy neopakuje), „finite escape time“ (gradácia deja do katastrofy v konečnom čase, či naopak gradácia lásky a spolupráce do nenásilia v konečnom čase), „multiple equilibria“ (mnohonásobný izolovaný rovnovážny stav), bifurkácie (zásadné zmeny či vetvenie variet – evolučná divergencia napríklad), „synchronizácie“ (viazané oscilátory synchronizujúce frekvenciu a fázu – srdečné svaly a svaly spôsobujúce sťahy čreva a hrdla napríklad) a pod.

Na rozdiel od lineárnych systémov, ktorých rovnice platia kedykoľvek v čase (Newtonove zákony, Keplerove zákony), v nelineárnych systémoch je to naopak - história deja je organickým formatívnym činiteľom jeho štruktúry.

Možno si to predstaviť ako proces, pomocou ktorého sa tvoria napríklad snehové vločky. Tie sa tvoria agregáciou ľadových kryštálikov, pričom vplyv na podobu vločky má mikroštruktúra a „lepivosť“ (láska) kryštálikov, ktoré do vznikajúcej štruktúry z náhodných smerov narážajú. Každý kryštálik, ktorému sa podarí na štruktúru prilepiť, v nej už ostáva a tvorí tak súčasť histórie tvorby whiskrov – vetvičiek, pretože umožňuje, aby sa na neho priliepali ďalšie a na ne ďalšie a tak ďalej, až do celkovej podoby vločky. Snehová vločka má fraktálnu štruktúru, pretože keď budeme viac násobne zväčšovať detaily jej whiskrov, stále uvidíme rovnakú štruktúru.

Fraktálne štruktúry, ktoré sú produktom dynamiky nelineárnych dejov možno vidieť napríklad aj v počte miest v pomere k ich veľkosti (Zanette-Manrubiová), v pohyboch cien na burzách (Stanley, Lux, Marchen), v rozložení bohatstva medzi ľuďmi (Mézard – Bouchaud), v distribúciách vedeckých článkov podľa ich citácií (Sydney Redner), v množstve vojen v závislosti od ich veľkosti (Lewis Richardson), fraktálne obrazce vykazuje dokonca aj tlkot srdca (Ary Goldberger), početnosť zemetrasení vo vzťahu ku ich veľkosti (Richter – Gutenberg), lesné požiare (Malamud, Vespignani, Zapperi), vymieranie druhov (Jack Sepkoski), evolučná dynamika (Kauffman, Johnsen, Sneppen, Amaral, Meyer), epidémie chorôb (Anderson – Rhodes), početnosť a veľkosť nájazdov kobyliek (Dale & Jeffrey Lockwood) a mnoho iných antropických i prírodných dejov.

 

Samozrejme princíp fraktality je len jedným z činiteľov formovania samoorganizácie - druhým je samotný tok disipácie, ktorá má tendenciu plynúť po čo najoptimálnejších trajektóriách s minimom divergencie voľnej energie. Mechanizmus vyhľadávania týchto dráh je jedným z odvetví matematiky pri riešení optimalizačných NP úloh (algoritmicky neriešiteľných v polynomiálnom čase), ktoré by klasický počítač riešil tisíce rokov. Dnes sú tieto úlohy schopné riešiť jedine umelé neurónové siete alebo perceptrony. Kúzlo ich riešenia je založené na princípe masívneho simulačného paralelizmu, ktorý možno veľmi (naozaj veľmi) zjednodušene prirovnať ku hľadaniu najrýchlejšej cesty v labyrinte obrovského bludiska. Miesto toho, aby sme namáhavo tvorili program, ktorý pomocou vhodného algoritmu úlohu vyrieši, tak do vchodu bludiska vylejeme „kýbeľ" vody a na tom konci, do ktorého voda najrýchlejšie pretečie - na tom konci je aj riešenie.

Na podobnom princípe funguje aj najrobustnejšia samoorganizačná štruktúra, akú poznáme - ľudský mozog, ktorý je tak komplexný, že si dokáže uvedomovať aj sám seba.

Predstavte si bludisko, ktoré je nesmierne veľké - ak by mal neurón veľkosť povedzme stoličky, tak plocha šedej kôry by bola o niečo väčšia ako celé Slovensko. Bludisko je rozdelené na miliardy malých labyrintov (neurónov), ktoré sú navzájom pospájané rúrkami (synapsy). V každej rúrke je aj vodovodný kohútik, ktorý sa dá otvoriť, alebo zavrieť. Otváranie a zatváranie kohútika je v kompetencií susediacich neurónov, ktoré ho riadia podľa vlastností vodnej esencie, ktoré cez neurón (labyrint) pretekajú.

Podstata nášho života a tvorby nášho pocitu vedomia tkvie v tom, že sa okamihom narodenia učíme svet vnímať, pociťovať, pamätať si všetko dôležité, učíme sa správne reagovať, sociálne interagovať, adaptovať sa a ďalšie nutnosti, bez ktorých by náš život nebol možný.

Dieťa tesne po narodení má bludisko takmer úplne prázdne a aj organizácia otváraní a zatváraní kohútikov sa ešte ničím neriadi. Avšak už v prvých hodinách sú do neho vlievané obrovské množstvá - doslova milióny litrov z rôznych cisterien či celých vlakov cisterien, pričom každá cisterna obsahuje rôzne kvapalné esencie, ktoré reprezentujú odrazy každodenných prvkov z okolitého kontaktného sveta. A nekonečné bludisko mozgu sa pri každom takom vyliatí esencie, ktorá sa potupne rozlieva v útrobách stoviek miliónov labyrintov, postupne učí hľadať cestičky a dráhy tak, aby mozog vedel dať správne príkazy na to, čo má telo robiť a to spôsobom skúseností, teda spôsobom pokus – omyl. Každý úspech i neúspech presakuje a podľa dôležitosti sa ukladá do organizácie zatvárania a otváranie rúrok medzi všetkými labyrintami a tak sa dieťa postupne učí poznávať svet okolo seba a ako má naň reagovať.

Napríklad, ak sa do neho vleje cisterna s esenciou „strom“, tak táto esencia pri postupe svojho prúdenia vyvolá príslušné zmeny v konfigurácií nastavení kohútikov v nejakej časti bludiska, ktoré sú však vždy kontextuálne viazané na podmienky, za akých sa prvá cisterna so stromom do hlavičky dieťaťa vyliala. A to platí pre všetky cisterny a esencie v nich, takže mozog každého človeka je na cisternu „strom“ a ďalšie cisterny – v zásade na celý reálny svet ako taký, nastavený jedinečným a nenapodobiteľným spôsobom, ktorý sa v žiadnom inom mozgu nikdy neopakuje. Pričom to, čo si pamätáme nie je nejaký pevný záznam, alebo unifikovaná šablóna či matrica, podobne ako je to v diskoch počítačov, alebo na USB kľúčoch, ktoré by nejaký senzor vedel zosnímať a dešifrovať – všetko, čo si pamätáme je obsiahnuté v spôsobe akým spôsobom sú v rúrkach otvorené a zatvorené kohútiky, ktoré prepúšťajú medzi labyrintami príslušnú kvapalnú esenciu, ktorá buď prúdi, alebo neprúdi väčším, alebo menším počtom príslušných labyrintov, pričom aj samotný fakt prúdenia cez jeden taký, alebo onaký labyrint ovplyvňuje to, aká bude konfigurácia otváraní kohútikov medzi ostatnými labyrintami. Celkový prúd danej esencie sa tak môže zosilovať, alebo zoslabovať, alebo synchronizovať s prúdmi iných esencií z iných labyrintov, čo pocítime, povedzme ako excitáciu emócie, ktorá sa ku nejakej predstave, alebo práve videnému či prežívanému viaže. Zaznamenať tieto konfigurácie a prúdy či synchronizácie do nejakej mentálnej mapy by znamenalo celý mozog až do jednotlivých neurónov rozobrať a ich aktivitu osobitne detekovať, čo pravda možné nie je a ani nikdy nebude. A koniec koncov ani to by nepomohlo, pretože aj keby niekto takú mapu zosnímal - nemal by z nej nič, pretože každý človek má mentálne reprezentácie zadefinované iným spôsobom, inou konfiguráciou nastavení.

Z napísaného je zrejmé, že telepatia respektíve čítanie myšlienok je z princípov hore uvedených, číra nemožnosť a ľudia, ktorí hľadajú dôkazy tohoto fenoménu, len zabíjajú svoj drahocenný čas a mentálnu energiu.

Mozog každého človeka je tak jedinečným a neopakovateľným vesmírom, ktorý by sme mali pestovať a šľachtiť ako to najvzácnejšie čo v univerze existuje.

Aj preto tak neustále zdôrazňujem nebezpečenstvo násilnej socializácie, prílišnej náboženskej oddanosti, ale predovšetkým varujem pred nesmiernym rizikom dromologizácie (odľudštenej komunikácie), kedy sa jedinečnosť našej individuality rozpúšťa v šablónach kolektívnej unifikácie a tak sa kľudne môže stať i to, konfigurácia nastavení kohútikov v bludisku sa pri istých podnetoch začne medzi ľuďmi až príliš silno podobať a tak sa môžeme dožiť katastrofy zneužitia pre niekoho zvrátené ciele a kto vie – možno aj schopnosti čítania myšlienok, či niečo ďaleko obludnejšieho – vkladania myšlienok a motivácií pre nás cudzích a zničujúcich.

Ľudský mozog, ako nelineárny systém, je preto tak isto niečo, čo pracuje na základe historického procesu, kde sa každá udalosť kotví v nejakej novej konfigurácií nastavení citlivosti v istom jedinečnom poradí a kaskád následností pričom jednotlivé nastavenia sa hierarchizujú a odstupňovávajú vo významnosti pre jednotlivé okolnosti reakcií, pocitov, architektúr motivácií, životných hodnôt a cieľov.

Tak, ako nemožno čítať myšlienky iných ľudí, tak nemožno interpretovať ani dejiny ľudstva ako objektívnu realitu vkladaním determinizmu a súvislostí medzi jednotlivé prvky javov a udalostí. Leonardo da Vinci nemal ani potuchy o tom, že žije v období renesancie – to ho len historici osadili do rámca, ktorý je umelo vytvorený, aby mala história nejakú štruktúru.

Americký filozof Arthur Danto, netušil, že jeho nápad dokonalého kronikára nie je až takou fikciou, ako sa zdá. Predstavte si, že našu Zem pozoruje nejaký mimozemšťan na planéte, ktorá je od nás vzdialená 5000 svetelných rokov. Čo práve vidí ? Pretože svetlo z našej Zeme, ktoré Zem opustilo pred 5000 rokmi, k nemu len práve teraz prichádza, vidí formovanie protodynastickej etapy Egyptskej ríše a ak má nekonečne citlivý ďalekohľad, tak za pár stoviek rokov uvidí aj to, ako Egypťania stavali pyramídy. Ak by sme sa pomocou červej diery „prešmykli“ práve teraz na jeho planétu – uvideli by sme to, čo on – našu históriu v plnej kráse. Ale videli by sme len film bez zvuku – obrazy bez významu, len sled holých udalostí, nič viac.

Presne taká je aj história. To historici ju interpretujú ako naratív – ako rozprávku, ktorá sa odvíja na pozadí nejakého príbehu, konaní ľudí a udalostí, ktorým implantujú nejaký význam, nejaké pohnútky a motivácie. Tieto motivácie však majú rýdzo ľudský obsah a sú prerozprávané prostredníctvom emocionálneho zážitku ich autora.

Ale vesmír nepozná adjektívum ako neslobodný, utláčaný, vykorisťovaný, trpiaci a pod. Ak chceme byť striktne vedeckí, musíme sa pozerať na nežnú revolúciu ako na epifenomén, ktorý sa nezrodil zo špecifických detailov a prvkov štruktúry, ktoré ho vytvárajú, ale z perspektívy ďaleko hlbšej kostry základnej geometrie a logiky v pozadí týchto detailov, ktorá sa do udalosti premieta bez ohľadu na to, čo si myslíme, že predstavuje.

Aj preto považujem naratívne opisovanie histórie skôr za umeleckú literatúru, ako exaktnú vedu.

Ale, myslím si, že to vôbec nevadí. Skôr naopak. Veď ani milovanú bytosť nespoznávame tým, že jej prikladáme na hlavu skvidové MRI detektory, ale spoznávame ju prostredníctvom kúzelného a fascinujúceho zážitku z pocitu jej prítomnosti. A ten zážitok bol vskutku tak úžasný a báječný, že už asi nič podobné nikdy nezažijem.

Aspoň dúfam...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?