Distribúcia DNA microarray multiplex ako efektívna liečba sociálneho kolektivizmu.

Autor: Janka Petreková | 29.11.2019 o 1:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  61x

Táto esej je reakciou na článok v SME (23.11.2019), v ktorom sa klinický psychológ pán Gabriel Hrustič zaoberá fenoménom narcizmus a jeho manifestáciou vo vzťahu k štátnej moci.

Vo vetách pána Hrustiča som nenašla v zásade nič, s čím by sa dalo nesúhlasiť, avšak chcela som reagovať na jeho záverečné slová, ktoré tam – mala som ten pocit – akoby autor vsunul na niekoho želanie, nakoľko pán Hrustič, týmito vetami všetko čo napísal, vzápätí aj úplne poprel. Citujem :

„Čím je spoločnosť individualistickejšia, tým viac si človek zakladá sebahodnotu na tom, aký je ako individualita. To je podhubie pre rast narcizmu. Čím je spoločnosť kolektivistickejšia, tým viac sebahodnota človeka vychádza z toho, v akej komunite je človek zakotvený, a narcizmu je podstatne menej. Individualistický narcizmus je posilňovaný pretrhaním väzieb na rodinu, na komunitu. ....najzdravšie komunity na svete sú tie, ktoré sú ukotvené v komunite.....s to ľudia, ktorí sa vedia hodiny rozprávať, byť spolu a hodovať a o každom z nich vedieť. To vytvára zdravé prostredie a výrazne to znižuje mieru stresu.“

Na jednej strane pán Hrustič správne píše, že pôvod narcizmu pramení z insuficiencie (pocitu nedostatočnosti, neschopnosti, menejcennosti, zbytočnosti), avšak pýtam sa - prečo tento pocit vôbec vznikol ?

Každý človek má v sebe archaický pleitropický gén, ktorý sme zdedili od nášho sociálneho predka. Tento gén spôsobuje, že sa človek ešte stále cíti ako sociálna bytosť. A ako sociálna bytosť má v sebe zakódované to, že cíti potrebu v rámci presne vymedzenej deľby práce byť užitočnou. Ale my už nežijeme v kmeňoch, v stádach, v úľoch či mraveniskách, kde je užitočnosť každého jedinca presne zadefinovaná už pri jej narodení. Žijeme v technologickej spoločnosti, kde na jej prežitie nie je presná definícia užitočnosti pre každú bytosť potrebná. Sme slobodné bytosti a preto môžeme svoju užitočnosť manifestovať rôzne. Ale na rozdiel od stáda či mraveniska, kde sa bytosť s užitočnosťou už rodí, v slobodnej technologickej spoločnosti si musí človek užitočnosť sám sebe zadefinovať. Buď si je svojou užitočnosťou istý, alebo nie. V druhom prípade má potrebu, aby jeho užitočnosť niekto ocenil – vtedy vie, že si užitočnosť zadefinoval správne.
Ale čo keď jeho užitočnosť nikto neoceňuje ? Každý človek má nejaké svoje hodnoty, prednosti, šikovnosti, nejaké jedinečné predispozície. Niet na svete človeka, ktorí by bol úplne neužitočný. Prečo existujú takí, ktorých nikto neoceňuje ? Kladú si otázky, na ktoré im spoločnosť ponúka iba jedinú odpoveď – treba sa naučiť takej šikovnosti, ktorá bude ocenená. A tak na svoje vrodené šikovnosti zabudnú a učia sa šikovnosti nové. Často sú to šikovnosti, ktoré sú ich predispozícií úplne cudzie. Ale získali od publika ocenenie a preto si myslia, že sú šťastní.

Ale ku šťastiu treba mať aj iné atribúty, nielen tie, ktoré súvisia s užitočnosťou. Pre spokojný život potrebujeme aj sociálne interakcie. Ľúbiť sa, priateliť sa, veseliť sa, deliť sa o radosť i smútok, zdieľať hodnoty, súložiť. Sociológia hovorí, že by sme mali niekam „zapadnúť“. Ale druhým dychom dodáva, že zapadnúť znamená „prispôsobiť sa“. Čo to slovo znamená ? Každé prispôsobovanie je vlastne vzdávanie sa niečoho zo seba samého – vzdávanie sa manifestácie nejakej našej vlastnosti, našej osobitosti. v prospech nejakého vyššieho celku.
Ale aký má z toho tento celok úžitok ? Funguje tak lepšie ? A čo je to vlastne celok? Ak povieme, že celok je súčet jeho členov, ako môže fungovať lepšie, ak je jeho fungovanie založené na tom, že každý člen celku sa v prospech celku niečoho z toho, čo obsahuje celok vzdá ? (Russelov paradox, však áno)
Nebol by celok štruktúrovanejší a spektakulárnejší, ak by sa žiadny jeho člen ničoho nevzdával ? Nepochybne by boli celky komplexnejšie, pretože by do procesov diania boli zaangažované všetky jeho atribúty celistvo a tým v úplnosti a pravdivo. Pravdivo preto, pretože jednoducho existujú. Nemožno chcieť, aby niečo fungovalo a pritom ignorovať niečo, čo existuje.
Ak sa niečo takéto deje, potom sa to deje neúplne, deformovane, proces je deprimovaný.

Aj narcizmus je deformácia a deprivácia.

Osobnosť, ktorá je nútená rozvíjať to, čo je v nej cudzie a potláčať to, na čo má danosti – takáto osobnosť ľahko podľahne patogenéze rôznych porúch osobnosti. Prečo ? Pretože v neurónovej sieti dochádza ku diskrepanciám v procesoch synchronizácie gama oscilácií a pyramidálna štruktúra riadiaca subsidenciu kognície (dorzálny magnosystém) do tvorby mentálnych máp (ventrálny parvosystém) sa rúca. Medzi mozgovou kôrou – talamusom a prefrontálnou oblasťou existuje podľa La Bergerovej teórie trojuholíkový obvod, čo spôsobuje, že ku interakcií medzi mozgovou kôrou a inými miestami v mozgu môže dochádzať ako priamym tak i nepriamym spojením cez talamus. Priame spojenie slúži na automatické – bazálne prežívanie tzv. aktuálneho záujmu. Nepriame spojenie súvisí s inhibíciou interferencie riešenia konfliktov pri spracovávaní informácie, sledovaním vlastnej chybovosti a tým overovaním vlastných hypotéz o svete. Takže zrútením synchronizácie gama oscilácií v trojuholíkovej konfigurácií uvedených prepojení, môžu nastať dve diskrétne situácie. Buď prevládne priame prepojenie – to aktivuje aktuálny záujem, čo sa manifestuje hypertrofiou egocentrizmu, respektíve glorifikáciou ega, teda tzv. „škaredým“ narcizmom (Lečbych). Alebo sa presadí strata inhibície pri nepriamom prepojení, čo vyústi do opaku – overovanie hypotéz o sebe prestáva fungovať a osobnosť padá do komplexnej insuficiencie teda podľa Lečbycha do tzv. „pekného“ narcizmu. Pozitívnym nálezom preferencie bazálneho prežívania a kolapsu nepriameho prepojenia je skóre v ROR teste, kedy narcistickú osobnosť prezradia tzv. párové, respektíve zrkadlové odpovede, kedy už jedna takáto odpoveď je považovaná za potenciálne signifikantnú, hoci u detí do 16 rokov sa takéto odpovede vyskytujú v rozsahu 13% až 32 %, u dospelého človeka je to prejav aktuálnej bazálnej reakcie, svedčiacej o pocitoch vlastnej grandiozity. (Weiner).

Manifestácií „škaredého“narcizmu a jeho patogenéze sa vo svojom článku, myslím si že veľmi pekne, venuje i pán Hrustič. Ja len dopĺňam, že tento typ narcizmu, sa môže transformovať aj do iných typov patogenézy. Najčastejšie je to histriónska porucha osobnosti (hysterické, infantilné prejavy) a anankastické poruchy (rigidita, perfekcionalizmus, prehnaná opatrnosť, obscesie, kompulzie). Astenické poruchy (závislé, poddajné, inadekvátne, sebapoškodzujúce a pod.) a vyhýbavé (úzkostné), by som radila už medzi tzv. „pekné“ narcistické prejavy. Na rozdiel od MKCH 10, kde sa narcizmus spomína len ako iná špecifická porucha pod označením F60.8, americká DSM či ICD má až 5 typov narcizmu – bezcharakterný, zamilovaný, kompenzačný, elitársky a normálny.
Možno to znie protirečivo – že človek s hypertrofiou ega sa môže správať aj ustráchane, závislo a vyhýbavo – ale to je len zdanlivý paradox, prameniaci z ignorácie komplexného pohľadu na osobnosť ako relačnú bytosť. To znamená, popretie toho, že človek je kolektívnym sociálnym tvorom, avšak to neznamená, že človek je individuálna obluda, ktorá kašle na ostatných a o ich osudy sa nezaujíma.
Relačný bytosť znamená, že človeku robí prítomnosť iného človeka dobre. Že byť vo vzťahu s inými ľuďmi ho napĺňa, pretože môže s nimi zdieľať nielen svoje pocity a svoj pohľad na svet, ale i naopak – od ľudí s rozdielnymi osobnostnými, kultúrnymi či etnickými črtami sa môže veľa nového naučiť, spoznať ďalšie, nevšedné a vzrušujúce duchovné aspekty, náhľady či iné hodnotové preferencie (termín „relačná“ som si požičala od terminológie tzv. Relačnej psychoanalýzy, nakoľko som na veľkú radosť zistila, že ku podobným myšlienkam sa dopracovali aj iné bádateľky a bádatelia, ako je Stephen A. Mitchell Sabina Spielrein Nancy Chodorowová Susan Coates, Rebecca Coleman Curtis a pod.).
Byť relačnou bytosťou znamená milovať skutočných ľudí tak, ako cítime my a nie tak, ako ako nám to diktujú iní. Od malička do nás každý hudie, že našou povinnosťou je milovať a ctiť svojich rodičov. Ale ako možno lásku chápať ako povinnosť ? A tak milujeme miesto ľudí len škatuľky s nápismi: „rodičia, rodina, národ, chorí, chudobní, biedni“ Ale škatuľky milovať nemožno, pretože sú to len symboly – nič viac. Ale sociálna spoločnosť nám aj takúto lásku legitimizuje. A v kostoloch nám za to sľúbia dokonca aj odmenu, akoby bola láska len obyčajný tovar.

Pán Hrustič opisuje pohodovú selanku (asi to videl niekde na gréckom vidieku, lebo na Slovensku som niečo podobné nikde nezažila), kde sa ľudia stretávajú pri dobrom jedle a víne, sú uvoľnení, rozprávajú sa neviazane a je im dobre.
Ale...
Ako by takéto folklórne spoločenstvo zareagovalo napríklad na to, keby som zrazu milým prísediacim oznámila, že nie som muž, ale žena a že odteraz budem nosiť po dedine sukňu ? Najskôr by som ich zrejme dobre pobavila, ale ak by som naozaj začala behať po uliciach v sukni, určite by ich smiech prešiel a konečný výsledok by bol ten, že by ma milí priateľskí bezkonfliktní sociálne integrovaní ľudkovia z dediny proste vyhnali. Darmo by som sa bránila - podpálili by mi dom a možno ma aj zmrzačili.
A koľko ľudí žije v desivom trápení a nešťastí len preto, že sú iní, že ich odmalička učili, že najdôležitejšie v živote je to, aby ľudia o nich nehovorili zle. Že je úplne fuk, čo cítia, ako sa cítia, čo naozaj prežívajú – najdôležitejšie je, aby sa neodlišovali. Proste musia byť v tej správnej krabici, pretože milovať možno iba tú krabicu – nič iné.

A preto si myslím, že podhubie pre rast narcizmu nie sú ľudia, ktorí sa z krabice oslobodili, ale podhubím pre rast narcizmu sú ľudia, ktorí tie krabice vyrábajú.

A na záver ešte dodatok, ktorý vôbec nie je také sci fi, ako na prvý pohľad vyzerá.

Microarray je umelý multiplexový DNA čip na báze mikrofluidných substrátových polí, ktoré ak by človek povedzme v podobe tabletky zjedol, tak by sa jeho DNA infiltrovala informáciou tam uloženou a mohla by tak archaický pleitropický gén patického sociálneho kolektivizmu zničiť.
Ale toho sa už asi nedožijem a tak sa budem musieť, behajúc po meste v sukni, aj naďalej zabávať na tom, ako sa iní ľudia zabávajú na mne...(ale aspoň sa to veselosťou kompenzuje).

 

Na obrázku je dielo surealistického poľského maliara menom Jaroslaw Jasnikowski

 

http://nd05.jxs.cz/768/024/bf00712223_105679953_p.jpg?1574986658

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?