Kompartmentácia interrupcie a boja proti globálnemu otepľovaniu.

Autor: Janka Petreková | 3.12.2019 o 9:08 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

Priznám sa, že obdivujem ľudí, ktorí sa zúčastňujú sprievodov proti globálnemu otepľovaniu a vzápätí aj sprievodov za ochranu života. Bojovať za znižovanie a vzápätí za zvyšovanie CO2 – to vyžaduje zvláštnu povahovú dispozíciu.

Našťastie ja takejto hodnotovej schizofrénií čeliť nemusím, pretože si nemyslím, že otepľovanie má s rodením nechcených detí niečo spoločné a navyše si nemyslím ani to, že sprísňovanie interrupčných zákonov má niečo spoločné so smrťou.

Avšak najsmutnejšie na celej veci je to, že si to nemyslia ani účastníci obidvoch sprievodov, čo znamená len jedno – že bojujú za javy, alebo proti javom o ktorých hlbšej podstate majú len málo, alebo žiadne vedomosti. A vychádzať do ulíc len preto, že tak robia iní – to je priama cesta do sebazáhuby akejkoľvek civilizácie.

Začnem tým, že uvediem zaujímavé a vôbec nie nudné čísla.

Dýchanie, teda respirácia je proces, ktorým čerpáme zo vzduchu kyslík a vylučujeme z krvi CO2. Dala som si tú prácu a vypočítala, koľko ton CO2 vypustí do ovzdušia celé ľudstvo len tým, že dýcha – ničím iným. Vyšlo mi 7 GT ton ročne. Ale na Zemi nedýcha len človek, ale aj ostatné zvieratá. A tak som bola zvedavá, koľko CO2 ročne vydýchajú všetky živočíchy na planéte.

Vyšlo mi celkom slušné číslo 37 500 GT (GT = miliarda ton) CO2 za rok.

A viete koľko vypúšťa človek svojou činnosťou, teda spaľovaním fosílnych palív, autami, lietadlami, spaľovaním odpadu, plynovým kúrením, výrobou potravín, spaľovaním biopalív, proste všetkým tým, kvôli čomu vyhlásil minulý piatok Parlament EÚ katastrofickú pohotovosť ?

Je to okolo 10 GT ročne.

Áno, teraz by som sa mohla schuti pousmiať, ale všetko je ďaleko zložitejšie a iným spôsobom previazanejšie, ako len týmito závratne odlišnými číslami.

Vec sa má totiž takto. Tých 37 500 GT síce my, ľudia aj zvieratká do atmosféry vydýchame, ale vzápätí tento plyn veľmi rady prostredníctvom fotosyntézy spotrebovávajú rastliny na súši a fytoplanktón v oceánoch. A tak živočíšna a rastlinná ríša vzájomne spolupracuje a udržujú niečo, čo by sa dalo nazvať uhlíková harmónia. Rastliny by totiž bez CO2 nemohli žiť, rovnako, ako zvieratá by nemohli žiť bez uhlíka v rastlinkách.

Celkovo sa dnes v atmosfére nachádza okolo 2080 GT CO2. Validné a reliabilné merania sekventované v čase sa robia na sopke Manua Kea, kde zistili, že od roku 1965 sa koncentrácia CO2 v ovzduší zvýšila o cca 416 GT. Tento plyn bol súčasťou pozemskej atmosféry vždy a jeho koncentrácia prechádzala často značnými zmenami. Jeho vyššie koncentrácie (ďaleko, ďaleko vyššie, ako sú dnes) sú spravidla spájané s obdobiami, kedy život na Zemi bujnel (pred 40 miliónmi rokov), a jeho nedostatok sa spájal s obdobiami, kedy viac chradol.

Číslo 416 GT opticky dobre korešponduje s tým, koľko CO2 človek vyprodukoval svojou činnosťou za cca 40 - 50 rokov. Takže to krásne všetko do seba zapadá a vôbec sa nečudujem slečne Grete a mládeži na námestiach, že tejto fascinujúcej korelácií tak ľahučko podľahli. A možno by som jej i ja podľahla, ak by som nebola dostatočne kritická a každú vedomosť, ktorú sa mi niekto snaží podsúvať, si sama neoverovala. Napadlo ma totiž, že ku číslu 10 GT ročne sa mohli vedci dopracovať aj tak, že jednoducho 416 GT vydelili príslušným počtom rokov a bolo. Krása fascinujúcej korelácie sa tak zrazu ocitla v troskách.

Prognózovaniu počasia som sa aktívne venovala viac ako 15 rokov. Mnohí majitelia veľkých lyžiarskych stredísk si podľa nich plánovali stratégie technického zasnežovania. Veď nešlo o nejaké centíky – zasnežovanie hlce každú hodinu tisíce eur a nikto nechcel, aby sa mu draho vyrobený sneh v ďalšom období bez úžitku roztopil. Prognózy som zostavovala podľa numerického modelu The Global Forecast System (GFS), ktorý počítal v tom čase najvýkonnejší počítač na svete, umiestnený v National Centers for Environmental Prediction (NCEP) v Asheville, NC USA.

Na obrázku č. (1) je súbor 12 obrázkov – atraktorov (v skutočnosti ide o fázové 2D portréty) – každý deň ráno som si stiahla vždy nový atraktor, na ktorom bol pletenec čiar, pričom každá čiara predstavuje variantnú trajektóriu budúceho chodu teploty v izobarickej hladine 850 hPa nad príslušnou lokalitou v spojitom čase. Vidíte, že tých variantov je veľa a v horizonte 14 dní sa vzájomne ich trajektórie značne odlišujú – tvoria fázový priestor možných realizácií – akúsi krajinu možností. Približovaním času sa zrealizuje vždy len nejaká časť z krajiny možností a tá tvorí Ljapunovské exponenty pre definovanie ďalšieho atraktoru. Ale ako sa blíži súčasnosť, tak sa krajina možností stále viac a viac stáva jasnejšou, neurónová sieť počítača stále upresňuje detaily krajiny, v ktorej sa pohybuje a čo jej tie detaily umožnia (kvantitatívna verifikácia). Trajektórie variantov sa ku sebe čoraz viac a viac približujú, až sa napokon 2 – 3 dni dopredu spoja do jednej čiary. To znamená, že teplotná trajektória, takto spojená sa už takmer na 100 % aj zrealizuje. V priebehu 15 rokov sa mi stalo iba raz, keď sa varianty takmer úplne zjednotili už 6 dní dopredu – bolo to koncom novembra 2016, kedy atraktor začal predpovedať prudké ochladenie (podobrázok 08), pričom ku tomuto scenáru konvergovali všetky varianty. Scenár sa nakoniec vyplnil, čo dokazuje posledný atraktor.

Týmto príkladom som chcela ilustrovať, že predpovedať správanie čohokoľvek, čo sa správa ako nelineárny dynamický systém (a teda aj ekonomika napríklad) nemožno predpovedať na viac ako 14 dní dopredu. Na dlhšie obdobie sa to nedá. Predpovedať počasie, ale nielen počasie, ale aj to, aká bude zima, aké bude leto, (či bude, alebo nebude finančná kríza, zemetrasenie, lesný požiar, invázia kobyliek a pod.) je proste nemožné. A už vôbec nie je možné predpovedať to, ako sa bude vyvíjať teplota atmosféry na viac rokov dopredu – sami vidíte, že pokúšať sa o to je čírym bláznovstvom.

I keď nevylučujem, že synergiou mechanizmov modulárnej kognície blindsight (disambiguation) a ideasthesia, ktorú poznáme pod populárnejším názvom intuícia sa môže vhodne disponovanej neurónovej sieti ľudského mozgu, prognóza aj takéhoto komplexného deja podariť. Vylúčiť to nemožno, pretože aj nelineárne deje sú v zásade deterministické. Avšak ľudský mozog je najzložitejšia neurónová sieť vo vesmíre – ona ten potenciál možno má, ale umelé neurónové siete (prípadne perceptrony), ktoré predpovedajú počasie, klímu, správanie ekonomiky či iných nelineárnych NP optimalizačných úloh, majú len zlomok schopností ľudského mozgu.

A takúto schopnosť by nemal ani hypotetický Boh, ktorý by disponoval tzv. absolútnou informáciou, nakoľko veda vyvrátila existenciu qualia, teda akejkoľvek entity, ktorá tvorí v priestore a čase atribútmi definovateľnú šablónu myšlienky, čo je hypotéza, na ktorej základoch sú vybudované všetky náboženstvá bez rozdielu (a to vrátane neteistických - scienteizmus a pod.).

Obrázok č. 2) ukazuje, akým spôsobom sa planéta otepľuje, kde je oteplenie najväčšie a kde sa naopak – neoteplilo, ale ochladilo. Sú to odchýlky priemerných ročných teplôt od obdobia 1960 – 1975. Zaujímavé sú 2 mapky Európy vpravo, rozdelené na leto a zimu. Tu vidno, že oteplenie sa prejavilo predovšetkým v letnom období a to v celej Európe, avšak vidíme i to, že v zimnom období sa v celej južnej Európe naopak – ochladilo. Ale napríklad v Alpách a v Nórsku sa neoteplilo ani v lete ani v zime. Ale nielen to – v Alpách sa dokonca dlhodobo stále ochladzuje. Ale prečo sa tam „topia“ ľadovce ? Ľadovce v Alpách v skutočnosti ubúdajú už od polovice 19 storočia a ich úbytok je spôsobený tým, že tam v zime napadne menej snehu, ako sa v lete roztopí. A prečo tam napadne menej snehu ? Nuž práve preto, že je tam chladnejšie. Čím je vzduch chladnejší – tým menej vodnej pary obsahuje a tým menej zrážok z neho vypadáva. Takže paradoxne práve ochladzovanie je príčinou toho, že Alpské ľadovce sa zmenšujú.

Ale vráťme sa ku ľavému obrázku – prvé, čo nám udrie do očí sú dve farebne výrazné protikladné „škvrny“ – horúci „fľak“ medzi Grónskom a Novou Zemou a studená „škára“ v oblasti okolo púšte Atacama v Južnej Amerike. Tieto dve škvrny, budú viditeľné aj na ďalších obrázkoch. V tom sa od ostatných oblastí sveta odlišujú, pretože inde je to väčšinou tak, že niektoré roky sú chladnejšie a iné teplejšie a mapy konfigurácie termickej dynamiky sú tak veľmi pestré, rozmanité, neustále sa meniace a striedajúce chladnejšie obdobia s teplejšími.

To vidno pekne na mapke č. (3), ktorá nám dáva už jasnejšiu predstavu o tom, ako sa zmena klímy ďalej štrukturalizuje v konkrétnych časových cykloch striedania dňa a noci a ročných období (obdobiu dňa zodpovedá maximálna teplota, minimálna pripadá nočným hodinám, skratky DJF sú január až február a JJA je jún až august).

Hore spomenuté dva veľmi pevné póly akejsi predvídateľnej stability v správaní nelineárneho systému sú preto mimoriadne zaujímavé a ich podrobnejším skúmaním by sme možno dokázali vystopovať skutočnú príčinu, prečo sa od konca 19 storočia podnebie na Zemi otepľuje i to, prečo sa to deje s mierne sa zvyšujúcou dynamikou v posledných rokoch.

Možno by sme zistili i ďalšie zaujímavé skutočnosti. Oba útvary už na prvý pohľad nesú znaky spriahnutých Van der Polových oscilátorov a isto by bolo zaujímavé vypočítať ich fázový portrét a definovať matice ich stability i pokúsiť sa vypočítať ich Ljapunovské exponenty. Určiť, či Atacama nie je náhodou repeler (odpudzovač trajektórií). Vypočítať ich periodický potenciál a definovať tak mieru rizika, že systém spadne do transkritickej Hopfovej bifurkácie.

Žiaľ, nemôžem si pomôcť, ale mám nedobrý pocit a pochybnosti či to vôbec niekto robí. Naznačuje mi to vysvetlenie vedcov, ktorí s „veľkou slávou“ konečne objavili, prečo sa v rokoch 1997 až 2012 otepľovanie zastavilo. Ich argumenty boli, povedala by som, na úrovni priemerného žiaka na základnej škole a preto som začala mať pochybnosť o tom, či sú vôbec v IPCC zamestnaní odborne kompetentní ľudia (čo by aj celkom zodpovedalo povesti OSN - že je to len „odkladisko“ neschopných, ktorí majú len známe meno, nič viac, ako napríklad náš slávny „kapitán“).

Médiá na celom svete nás informujú, že ak sa „nepolepšíme“ tak nám hrozí katastrofa, také, alebo onaké horúčavy, záplavy, hurikány, búrky, tornáda a čo ja viem ešte aká apokalypsa, čo nás úplne zničí, utopí, vysuší, spáli, vysaje, udusí, odfúkne, zadlávi a iné veci podobného charakteru. „Interrupcie preto zakázať nemožno, aby sa nerodilo zbytočne veľa detí, ktoré by dýchaním situáciu len zhoršovali. Takže Cirkev má nad čím rozmýšľať, aby sa polepšila...“ (sarkastický dodatok autorky)

Ale vážne - transkritická bifurkácia systému by sa skutočne mohla prejaviť aj veľmi veľkou a nečakanou zmenou podnebia celej planéty. Už sa to v histórií neraz stalo. Ale vždy za tým boli nejaké vonkajšie okolnosti. Výbuch sopky, dopad asteroidu, zemetrasenie – proste niečo, čo do systému z ničoho nič buď vlialo, alebo odobralo obrovské množstvo energie. Ako keď do vane, do ktorej ustavične priteká miernym prúdom teplá voda, hodíme ťažký balvan a kľudné turbulentné vírenie riadiace sa Navier-Stokesovými rovnicami sa zrazu celé zrúti a vytvorí úplne novú turbulentnú konfiguráciu.

Alarmisti tvrdia, že tých 416 GT CO2, ktoré človek vypustil a ktoré stále vypúšťa, by mohli takúto bifurkáciu spustiť. Ale mne chýbajú konkrétne výpočty. Vypočítala som, že na to, aby sa atmosféra ohriala o 1,2 stupňa, by sa muselo do systému dodať 6 240 000 000 000 GJ energie. Má 416 GT CO2 taký energetický potenciál ? Nech som počítala ako som počítala, vychádzalo mi, že proste nemá.

Rozdiel medzi potrebnosťou a realitou je pritom príšerne veľký (viac ako 11 tisíc násobný) – ako to mohlo vedcom uniknúť ? Na čom IPCC stavia svoje argumenty ? Myslím si, že jedinou logikou IPCC je fuzzy logika a reification klamy z toho plynúce, pretože dobrá fuzzy logika dokáže vygenerovať mystifikácie či iluzórne introspekcie akéhokoľvek druhu. (obľúbená metóda politikov či istého tribúnového vedca napríklad). Médiá sú plné emotívnych, či dokonca afektívnych externalizácií (Greta), ale mne chýbajú čísla, čísla, čísla...A možno tie čísla napríklad NASA aj má a preto USA na všetky alarministické klimatické aktivity OSN zvysoka kašle. To, že táto ignorácia je výplodom mozgu Trumpa považujem za vysoko nepravdepodobné, pretože USA by boli posledné, čo by apokalyptické nebezpečenstvo tohoto druhu ignorovali (viď napríklad programy na ochranu pred asteroidmi, či slnečnými erupciami a pod.).

Atmosféra je na jednej strane nesmierne dynamický systém, ale na strane druhej, aj nesmierne stabilný. Stabilitu jej zabezpečuje malá vodivosť tepla v oceánoch a prírodné chladničky v podobe Antarktického a Grónskeho ľadovca. Médiá neustále hovoria, ako sa tieto ľadovce topia. Ale to je predsa hlúposť.

Dôkazom je obrázok č. (4) Tam sú na rozdiel od predchádzajúcich mapiek uvedené konkrétne priemerné teploty v porovnaniach s rokmi 1960 – 1975 a 2010 – 2018.

Ak si pozriete priemerné teploty, ktoré v Anktarktíde a v Grónsku v najhorúcejších letných mesiacoch panujú, tak sú aj napriek globálnemu otepľovaniu stále hlboko, hlboko pod úrovňou najkrutejších zím aké sa vyskytujú u nás iba na Lomnickom štíte, takže o nejakom topení sa čohokoľvek, tam nemôže byť ani reči.

Uvedených diskrepancií je veľmi veľa a práve tie ma nútia na túto tému písať možno viac, ako by som chcela. Pretože tých, ktorí sú skeptickí, síce neustále pribúda čo som rada, ale na druhej strane ma neteší, pokiaľ skeptici používajú proti alarmistom rovnakú argumentačnú muníciu akú používajú oni. Viem o tom, pretože, samozrejme i ja klimaskeptikov čítavam ale nie všetky ich explanácie mi pripadajú dostatočne fuzzy logické. A z tohoto dôvodu si alarmisti, miesto toho, aby sa argumentami skeptikov zaoberali, myslia, že je to len prejav ich motivačného vzrušenia – tzv. reaktancie, ktorá motivuje principiálne popierať všetko to, čo nás niekto núti prijať bezpodmienečne.

Ako chybná explanácia skeptikov sa mi napríklad javí ich tvrdenie, že existuje nejaké celosvetové sprisahanie, ktorého zámerom je niečo ovplyvniť. Priznám sa, že i ja som tejto myšlienke jeden čas podľahla, ale to len preto, pretože iné vysvetlenie na podivuhodnosti v názoroch niektorých vedcov ma nenapadlo. Dnes už vidím, aká som bola hlúpa, že som zabudla na životný princíp, ktorým sa riadim po celý život – na všetko si robiť vlastný názor.

Dnes viem, že aj veda a presadzovanie nových myšlienok, ktoré rúcajú staré, sa správa podobne ako samoorganizujúca sa komplexita, rastúca nekonečnými cyklami gradácie napätí starého až do jeho prasknutia a následnej erupcie do nových úrovní poznania, ako načrtol evolučný historik Michael Polanyi:

„Vždy musí byť nejaký dominujúci akceptovateľný vedecký názor na povahu vecí....Nejaký silný predpoklad musí prevažovať....a že akýkoľvek dôkaz, ktorý je s týmto pohľadom v protiklade, je neplatný. Na takýto dôkaz sa nesmie brať zreteľ, to v obavách, že sa pôvodný predpoklad ukáže byť chybný, alebo irelevantný a všetky pevné istoty sa tak zrazu ocitnú v troskách...“

Som presvedčená o tom, že aj emotívna a odborná tenzia ktorá okolo globálneho otepľovania vznikla, je len prejavom hore uvedenej obyčajnej ľudskosti vo vede a nič iné za tým hľadať netreba...

Obrázok č. (1)

http://nd05.jxs.cz/495/645/0afb577cdf_105683334_v2.jpg?1575319390

Obrázok č. (2)

http://nd05.jxs.cz/660/292/07b8d4d221_105683335_v2.jpg?1575319405

Obrázok č. (3)

http://nd05.jxs.cz/141/967/916a2e572e_105683336_p.jpg?1575319418

Obrázok č. (4)

http://nd05.jxs.cz/400/474/b6911149f4_105683337_p.jpg?1575319446

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?