Trochu som sa zamyslela nad tým, čo to vlastne slovo „vlasť“ znamená. Najskôr som si pomyslela, že je to asi nejaká konotácia, pretože vo mne to nevyvoláva nič, čo by bolo nejakým spôsobom viazané na konkrétny geografický región, či nebodaj na populačno - právny konštrukt založený na kolektívnej dohode, ktorý sa zvykne nazývať štát. Ale dospela som k poznaniu, že toto slovo obsahuje v sebe aj niečo viac, čo presahuje merateľné atribúty reality a toto „niečo viac“ by som nazvala emočný postoj. Že proste človek pociťuje určité spektrum emócií ku nejakému geografickému, alebo štátnemu celku. Myslím tým samozrejme celok ako komplexnú obsahovú štruktúru, teda zahrňujúcu všetky prvky, ktoré ju spoluvytvárajú. Teda aj obyvateľstvo v nej žijúce. V takomto prípade by mohla byť fonéma „vlasť“ nielen konotáciou, ale i denotáciou.
Všimla som si ešte aj ďalšiu vec. Ľudia majú tendenciu považovať za „svoju vlasť“ krajinu, v ktorej sa narodili a prežili svoje detstvo či mladosť. Tomu rozumiem. Je to tým, že neurónová sieť mozgu je v detstve nastavená tak, že prijíma všetky kontiguitné informácie z prostredia, v ktorom vyrastá. Prostredníctvom multisenzorovej integrácie si vytvára vlastné mentálne reprezentácie a hierarchické koreláty, ktoré majú gradačný tok rezonančných vzruchov nastavený tak, že ich pilierom, alebo ťažiskom stability sú prvky z prostredia, ktoré sú najviac kontiguitné. Po našich ancestrálnych predkoch sme zdedili vysoko nastavený „truthiness“, teda moduláciu rozhodovania a kognície na základe pocitov, ktoré prvky, alebo deje vyvolávajú. V útlom detstve toto modulačné nastavenie tvorí dominanciu. Neskôr sa mozog naučí informačný prúd z prostredia selektovať a vytvára si osobité nastavenia kalmanovho filtra tak, že do uvedomenia púšťa len tie, ktoré sa počas postnatálnej ontogenézy dieťaťa najviac osvedčili. Inými slovami, to, čo zažívame v detstve sa ukladá do najhlbších štruktúr amygdaly a to uložené sú nielen rodičia, či rodina, ale aj geografická štruktúra, s ktorou sa dieťa stotožňuje.
Každý človek má však limity rozsahu geografickej štruktúry takto do amygdaly vpečatenej iným spôsobom ohraničené. Nastáva tak difúzia (rozptyl), ktorej hustota je od miery difúzie v nejakom vzťahu. Povedzme ak sa dieťa narodí rodičom, ktorí nikde necestovali a svet dieťaťa je tak veľmi úzko ohraničený, tak difúzia je veľmi malá, ale o to väčšia je hustota a následne i energia a pevnosť pocitov z kontaktného priestoru, v ktorom dieťa vyrastalo.
A tak „domasedi“ majú pocit príslušnosti ku denotácií „vlasť“ extrémne vysoký a naopak, dieťa, ktoré bolo konfrontované s neustále sa meniacimi geografiami čelí rozsiahlej difúzií a tým pádom v podstate niečo také, ako denotát „vlasť“ ani nepozná.
To je, dá sa povedať, aj môj prípad a preto som nikdy nerozumela ľuďom, ktorí ku denotátu „vlasť“ pociťovali vzrušenú náklonnosť.
Ale to je len jedna stránka pohľadu. Fenomén má samozrejme ďaleko komplexnejšiu podstatu, ktorú neurčujú len dráhy emočných korelátov v amygdale. Do hry vstupuje ďaleko viac emočných prvkov, ako len miera náklonnosti získaná rannou postnatálnou ontogenézou.
Ono to je totiž tak. Že síce ku Slovensku nejaké veľké vzrušenie nepociťujem, ale som sa tu narodila, prežila tu detstvo i život a tento štát mi vypláca rentu, čo znamená, že mi vracia peniaze, ktoré som mu požičala a ktoré zhodnotil. (to, že mi to v skutočnosti vracajú občania zo svojich výplat je ich problém, pretože do exekutívy zvolili neschopných, ktorí moje peniaze prehajdákali či rovno ukradli). Takže nejaký pocit príslušnosti ku tomu geografickému celku predsa len mám.
Do pozornosti preto dávam predovšetkým emóciu „hrdosť“, pretože to je dostatočne silná emócia na to, aby kompenzovala emočné engramy náklonnosti, ktoré absentujú.
Dá sa povedať, že ak by som bola na Slovensko hrdá, tak by som nepochybne pociťovala rovnako silné vzrušenie pri slove „vlasť“, aké pociťujú aj ostatní ľudia tu žijúci.
V tejto súvislosti môžem skonštatovať, že na geografický celok, na mapách ohraničený ako Slovensko aj hrdá celkom som. Ale nie sú to len jeho prírodné atribúty dané polohou medzi najvyššou časťou Západných Karpát a Dunajom či Tisou, ale ani jeho kultúrno historické artefakty nie sú na zahodenie. Podobné hrady, Vlkolínce, Banské Štiavnice, drevené kostolíky, zámky, kaštiele, historické mestské štruktúry sú síce aj inde vo svete a ďaleko väčšie i krajšie, avšak atraktivita atribútov tohoto druhu sa vždy posudzuje aj z hľadiska kontextuálnej výnimočnosti. Na Slovensku je táto kontextuálna výnimočnosť tvorená koncentráciou diverzity, rozmanitosťou, prírodno – krajinným rámcom a integráciou polaritných komponentov vo vzájomnej spojitosti a súvzťažnosti, čo v takto zhutnenej podobe nenájdeme nikde inde na svete.
Len som si nie istá, či toto vedia aj v štátnej exekutíve, ktorá má na starosti napríklad propagáciu Slovenska v cestovnom ruchu. Lebo z úrovne propagačných materiálov som nadobudla dojem, že to asi nevedia. Aj preto Slovensko navštevuje tak zúfalo málo zahraničných turistov z Anglicka, USA, Japonska, ktorí sa práve na výnimočnosti orientujú a sú ochotní na ich objavovanie utrácať aj veľké peniaze. Slovensko na to, aby sa stalo hitom v svetovom cestovnom ruchu pre tento typ ekonomicky bonitných účastníkov CR, potenciál nepochybne má, akurát ten potenciál nevieme nielen že predať, ale smutné je to, že o ňom zrejme ani nevieme.
V tomto smere som z titulu povolania hlavnej architektky bola dosť aktívna i ja, i keď musím najskôr vysvetliť, že toto povolanie má v skutočnosti málo čo spoločné so stavebnou architektúrou. V tomto prípade treba architektúru chápať v ďaleko širšom význame – skôr by som povedala geografickom, presahujúcom aj rámec urbanizmu – ako usporiadanie v priestore a čase všetkého, čo v antroposfére existuje. Hlavný architekt dáva jednotlivým komponentom mesta, krajiny a atmosféry nielen časovopriestorové súradnice, ale definuje medzi prvkami aj vzťahy, toky energie, potenciál a predovšetkým spôsob organizácie jednotlivých štruktúr medzi sebou i vo vzťahu k iným, vyššie postaveným geografickým jednotkám.
Trochu som odbočila, aby som vysvetlila, prečo považujem za jeden z najväčších životných úspechov to, že moje argumenty presvedčili vládu, aby rozhodla o trasovaní rýchlostnej cesty R1 nie na Martin, ale na Ružomberok. I keď viem, že argumenty si privlastnili politici, ale tak to je funguje všade na svete – na presadenie niečoho nikdy nestačia len odborné paradigmy, ale ďaleko väčším umením je schopnosť ich presadiť – a to je práve úloha politikov. Proste, aby som konečne povedala, čo som povedať chcela – na to, aby sa potenciál rozvoja CR Slovenska, ktorý je podľa mňa jedinečný na svete mohol aj naplniť, bolo inkrementálne to, aby R jednotka smerovala na Ružomberok a preto som taká šťastná, že sa mi to podarilo.
Ale konečne sa dostávam aj ku meritu veci o ktorej som chcela hovoriť. Slovensko nie len krajina, ale Slovensko tvorí aj jeho ľud. A žiaľ – v tomto prípade pociťujem skôr pocity hanby, že žijem síce v úžasnej krajine, ale v krajine, kde žije veľmi čudesný ľud.
Ľud, na ktorý bohvie aký dôvod byť hrdá nemám. I keď boli chvíle, keď som aj na ľud pociťovala hrdosť veľkú – keď sme porazili diktátora a vstúpili sme do spoločenstva normálnych ľudí, keď sme prijali euro a teraz, keď nás reprezentuje osoba, ktorá je uznávaná a má všade v slušnom svete rešpekt a úctu.
V týchto momentoch sa vo mne prebúdza aj spolupatričnosť k tomuto ľudu. Ale keď si uvedomím, že to som vlastne spolupatričná iba ku populačnej minorite, tak je mi smutno. Pretože pravda je žiaľ taká, že rovnako veľká minorita ľudu tejto krajiny ma chce aj zabiť.
Chce ma zabiť len preto, pretože sa mi na jeden z chromozómov XX v priebehu meiózy môjho tatka, prilepil proteín SRY, ktorý spôsobil, že som ako genetická žena obrástla mužským telom. I keď nie celkom a tak som sa stala bytosťou, ktorá nie je ani mužom ani ženou a ktorej ľud tejto krajiny nepriznal žiadne právo na život.
Navyše - nejaký blbec pri pôrode usúdil, že som viac muž ako žena a tak mi zničil viac ako pol storočia života. A keď som sa rozhodla žiť ako to, čoho mám v sebe najviac, tak mi ľud tejto krajiny kladie podmienky. Ale ja som sama so sebou spokojná taká, aká som. Cítim sa takto dobre a plnohodnotne. Ale ľud tejto krajiny mi hovorí, že sa necítim plnohodnotne. Pretože ľud vie lepšie ako sa cítim, ako ja samotná. Ľud mi povedal, že šťastná budem až vtedy, ak budem buď muž, alebo žena. Ale mne je srdečne jedno, čo hovorí ľud.
Ja som chcela ľudu len dobre. Chcela som ho oslobodiť od komplikácií, ktoré by so mnou mal, ak by ma napríklad dali do nemocnice. Podľa papierov by ma šupli na mužské, lebo ženy by ma medzi sebou nechceli, lebo podľa mena by si mysleli, že som muž. Mne by to bolo na háku, ale na háku by to nebolo slovenskému junákovi, ktorý by vedľa buzeranta, čo vyzerá ako žena, ležať zaručene nechcel. Zachvátil by ho afektívny raptus a kto vie, čo by povyvádzal – i zahlušiť by ma mohol, pretože junáci keď niečo zacítia – hneď sa chytajú šable a to všetci bez výnimky, pretože sú bratia. Viem to, pretože som to čítala v ich hymne. (mimochodom, prečo nemajú hymnu aj Slovenky?)
V tomto som chcela štátu pomôcť, aby so mnou nemal opletačky, ale štát mi povedal, že sa musím stať najskôr úplnou ženou – dať sa operovať, alebo žrať nejaké hormonálne svinstvo a iné veci, čo som rázne odmietla. Som predsa úplne zdravá a nepotrebujem na sebe niečo naprávať, upravovať ani iným spôsobom meniť.
A dokonca, ako som z príspevku Matie Lenickej vyrozumela, nejaký sudca, čo sa chce stať politikom mi chce zakázať aj to, aby som o sebe hovorila. Chce mi zakázať, aby som existovala. Chce ma proste umlčať, čiže zabiť.
Ako môžem byť hrdá na ľud tejto krajiny, ktorý dovolí, aby si človek, ktorý má zabíjanie vo svojom volebnom programe len tak behal po slobode a ohrozoval ma ?
Takže – áno – na Slovensko som mimoriadne hrdá, ale čo z toho, keď mi nikto na svete ešte stále nezávidí, že v akej úžasnej krajine žijem.
Ach, ako by som bola rada, ak by ma za to niekto obdivoval – až vtedy by som Slovensko ako vlasť afirmovala a možno by som si aj pyšne písala do formulárov, že som Slovenka a nenechávala by som kolonku národnosť prázdnu tak, ako to robím dnes.
