Prečo plány na obnovu Sadu Janka Kráľa Bratislave ublížia.

Autor: Janka Petreková | 4.2.2020 o 12:01 | (upravené 4.2.2020 o 12:06) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  96x

Vo včerajšom vydaní denníka SME (3.2.2020) som si prečítala článok o Sade Janka Kráľa, v ktorom boli predstavené plány na jeho obnovu. Bratislavu mám celkom rada a preto ma zámer tento park naďalej zachovať, veľmi zarmútil.

Hlavnú architektku som robila takmer 20 rokov a často som musela čeliť zo strany architektov s nepochopením princípu mojej práce. Väčšina architektov si myslí, že urbanista niečo tvorí, niečo vymýšľa a že mesto tvaruje podľa vlastnej subjektívnej kreativity. Zdalo sa im, že navrhovanie mesta je niečo nanajvýš jednoduché a preto aj na škole, sa na nás, čo sme sa rozhodli zamerať sa na urbanizmus, pozerali s dešpektom v tom zmysle, že sme si vybrali ľahšiu cestu k titulu, že sa nám nechce učiť a podobné nezmysly.

A pritom je to úplne naopak. Urbanista potrebuje pre svoju prácu ďaleko viac vedomostí, dá sa povedať, že musí byť zorientovaný prakticky vo všetkých vedách, čo existujú, v opačnom prípade dobrým urbanistom nikdy nemôže byť.

Urbanista totiž nie je len tvorca. Urbanista nie je sochár, alebo hudobný skladateľ. Urbanista je viac prognostikom, detektívom, bádateľom, ale predovšetkým urbanista je vedcom i právnikom v jednej osobe.

Urbanista územný plán nevymýšľa. Urbanista hľadá skrytý potenciál. Podľa Shannonovej teórie informácie sa snaží, aby mali antropické štruktúry čo najmenší stupeň entropie pravdepodobnostného priestoru. Inými slovami, aby skutočnosť, ako sa bude územie správať v budúcom čase, bola čo najmenej prekvapivá.

Na úrovni mesta, ale i regiónov a štátu sú to predovšetkým prvky súkromného vlastníctva – pozemky, nehnuteľnosti a investičný kapitál, ktoré generujú kľúčovú expresiu entropickej energie, tvarujúcu štruktúru, ktorá spoločne s informáciu, formuje aspekty pozitívnej samoorganizácie. Tieto aspekty, vzťahy a súvislosti sa urbanista snaží pochopiť, pochopiť mechanizmus pôsobenia dynamiky nelineárnych komplexných systémov vo všetkých down - up úrovniach, diagnostikovať ich a z takto vytvorenej anamnézy, definovať právnu subsunkciu voľbou primeraných funkčných, priestorových a organizačných regulačných prvkov, respektíve ich dolaďovania tak, aby sa vitálne procesy v atropickom skalárnom priestore, mohli čo najviac rozvinúť a celostne tak manifestovať svoj skrytý potenciál.

Ľudovo povedané - urbanista nenavrhuje nové korytá riek a priehrady. Naopak nachádza existujúce, prirodzené antropické toky, ktoré majú svoje dráhy, svoje prepojenia, uzly. Urbanista sa ich snaží detekovať a správne ukotviť v komplexe celku tak, aby rieky nielen tiekli, ale aby nikdy v budúcnosti nevyschli.

Urbanista musí mať nielen dostatočnú mieru poznania substrátu reality ale i poznania toho, aké právne inštitúty sa dajú v rámci koordinácie záujmov efektívne aplikovať tak, aby boli dostatočne účinné. Právny inštitút, ktorý všetky tieto činnosti zastrešuje sa nazýva územné plánovanie.

Územné plány schvaľujú mestské a obecné zastupiteľstvá, čo vytvára dojem, že o tom, ako má mesto vyzerať, rozhodujú občania. To je, žiaľ, jeden z najväčších omylov, ktoré spôsobuje veľké nedorozumenia. Zákon o územnom plánovaní je laickou verejnosťou vnímaný ako verejná anketa občanov o usporiadaní územia, kde urbanista účinkuje len ako moderátor tejto ankety. A tak sa čoraz viac v územnom plánovaní presadzujú ľúbivé aktivity zastrešujúce rôzne tzv. zelené občianske iniciatívy, prinášajúce predstavy o rozvoji územia, ktoré však nemusia mať odborné opodstatnenie. Niekedy sú vedome zneužívané populárne hodnotové stereotypy ako je „park, zeleň, ihrisko“, ktoré sa aplikujú ako účinná munícia proti tým, ktorí odborne presadzujú skutočné rozvojové preferencie územia. Môže sa nakoniec stať, že urbanista, ktorý týmto náladám podľahne, spôsobí, že mesto, ktoré spravuje, začne svoju energiu postupne strácať.

Demokracia je pre evolúciu civilizácie nevyhnutnou podmienkou, ale demokracia ľahko môže skĺznuť do funkčnej degradácie životného priestoru tam, kde do odborných procesov vstupuje laická verejnosť. Zákon o územnom plánovaní síce aplikuje do urbanizmu inštitút verejného schvaľovania, ale to je výlučne len a len kvôli ochrane súkromného vlastníctva, nie kvôli tomu, aby o odborných otázkach rozhodovala laická verejnosť. Aj zákony o zdravotníctve predpisujú súhlas pacientov s náročnou operáciou, pretože je to zásah do ich telesného vlastníctva, avšak nepredpisujú to, aby pacienti hlasovaním určovali samotnú technológiu operácie.

Aj urbanizmus, podobne ako medicína, je vedou o človeku. Skúma priestorové prejavy všetkých činností, ktoré človek vytvára. A hľadá priestorový potenciál, aby sa tieto činnosti mali kde rozvíjať a reprodukovať, avšak vzápätí tieto činnosti aj koordinuje tak, aby boli všetci aktéri činností čo najviac spokojní. To znamená, že sa snaží všetky individuálne záujmy priestorovo a časovo organizovať takým spôsobom, aby sa ich pôsobenie transformovalo v prospech vyššieho celku. Životné prejavy súčasnej civilizácie sú však veľmi zložité a dynamické. Na ich pochopenie v komplexných súvislostiach je nevyhnutné použiť exaktný formalizmus vedy. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tou vedou vždy bol a bude urbanizmus.

Vo svojej praxi som musela takmer denno denne bojovať s mýtom, že zeleň v meste je nevyhnutnosťou a že pekné mesto je len také, ktoré je plné zelene a že zeleň je nutné dávať všade tam, kde to je len trochu možné.

Urbanista však chápe zeleň ako rovnoprávny kompozičný element so všetkými ostatnými prvkami mestskej štruktúry, ako sú domy, ulice, námestia, cesty, chodníky, mobiliár drobnej architektúry a pod. A to je zásadný rozdiel. Urbanista zeleň nemôže glorifikovať a stavať ju na výnimočné miesto. Mesto potrebuje pre svoju vitalitu energiu, ktorá je založená na robustnej koncentrácií kontiguity informačného poľa, ktoré keď stratí nevyhnutnú mieru denzity antropických skin&skin efektov, tak organizmus hynie.

Zo žijúceho mesta sa stáva mesto tieňov, ktoré síce je skrz naskrz posiate parkmi, ale ľudia tam nemôžu žiť, lebo nemajú prácu, nemajú kde nakupovať, nemajú kde bývať, nemajú kde napĺňať svoje elementárne potreby obohacovať svoje životy kultúrou a okúzľujúcim mestským spektakulárnym ruchom, ktoré centrá miest prinášajú.

Hore uvedené skutočnosti som mala potrebu uviesť, aby boli moje myšlienky chápané z inej - komplexnejšej perspektívy. Myslím si, že bystrý čitateľ z hore uvedených slov ľahko porozumie tomu, prečo je Sad J. Kráľa priestorom, ktorý v súčasných historických podmienkach ovplyvňuje rozvoj Bratislavy negatívnym spôsobom. Pochopí, že skutočná hodnota tohoto priestoru nespočíva v tom, aké tam rastú stromy, ale v tom, akou hodnotnou lokáciou vo vzťahu ku ostatnému mestu tento priestor disponuje. A dá mi za pravdu, keď tvrdím, že zachovávať v tomto priestore zeleň len z toho dôvodu, že vyvoláva sentimentálne reminiscencie minulosti, je nepochopiteľné (nechcela som povedať hlúpe).

Pre lepšie porozumenie mojich myšlienok som pre čitateľov pripravila ideovo-vizuálny experiment, ako by mohol tento priestor vyzerať, ak by sa tam, napríklad, umiestnilo v súčasnosti existujúce nové Národné divadlo.

Musím sa priznať, že z voľby lokality tohoto významného architektonického diela som bola nesmierne sklamaná, nakoľko jeho umiestnenie takmer na periférií a mimo pešej dostupnosti z užšieho centra je dehonestujúce.

V časoch, keď sa priestor pre Národné divadlo len hľadal, bol pre mňa už vtedy jednoznačným a jediným kandidátom Sad Janka Kráľa. Odhliadnuc od kľúčovo najvyššej možnej polohovej renty územia, mi samotný Sad pripadal ako zanedbané a nevyužívané miesto. I keď, ako sa píše v článku v SME, miesto má hodnotu obrovskú, ale vtip je v tom, že tieto hodnoty sú schované len v hlavách historikov, pamätníkov, či iných odborníkov. Na tvare miesta tieto hodnoty nik nevidí a turisti si môžu akurát tak pomyslieť, že ktorý trpák tú Bratislavu riadi, keď necháva zarásť lesom tak dôležité miesto.

Priestor je využívaný len málo a funkcie tam umiestnené sú nedôstojné polohovému významu miesta a aj keď sa priestor povýši na plnohodnotný park, jeho pôsobenie z hľadiska zapojenia sa do kľúčových centrotvorných aktivít, bude vždy len sekundárne – doplnkové (nikto nechodí do Prahy len kvôli tomu, aby navštívil Stromovku či Petřín, napríklad).

Nechcem môj návrh príliš popisovať, nakoľko jeho idea a forma je zrejmá z priložených obrázkov.

Za dôležité považujem priame prepojenie Starého a Nového divadla i to, že nové námestie pred divadlom by sa stalo plnohodnotným centrotvorným komponentom ako súčasť spojitej pešo obslužnej pericetálnej kompozície.

Dnešné nábrežie pri Novom divadle je síce atraktívne, ale len samo o sebe, pretože výhľady odtiaľ nie sú ničím zaujímavé. Avšak v mnou navrhovanej pozícií by sa v zornom poli nachádzali vizuálne atraktivity najvyššieho významu mestskej i krajinnej veduty. Návrh počíta s priamym peším prepojením námestia Ľ. Štúra ponad Dunaj promenádnym mostom, ktorý by mohol plniť funkciu ďalšej jedinečnej atraktivity, po ktorej by mohli korzovať ľudia z jednej strany Dunaja na druhú (niečo podobné, ako kúpeľný most v Piešťanoch).

Treba zdôrazniť, že Sad J. Kráľa ako taký, by ostal z veľkej časti zachovaný, nakoľko - ako vidno z mapky (obr. 3) – rozloha nových stavieb by z jeho plošnej výmery nijako dramaticky neukrojila. (Za ďaleko väčšiu tragédiu považujem umiestnenie Auparku v Sade, ktoré nemá žiadne opodstatnenie).

V mapke sú vyznačené aj zelené zóny, ktoré tvoria oblúk navzájom prepojených zelených plôch a parkov, spájajúci Horský park s Pečnianskym lesom. Celkovo by zelene pribudlo, nakoľko v priestore súčasného Nového divadla nenavrhujem žiadne stavby, ale vybudovanie veľkého plnohodnotného parku, ktorý by vytvoril spojitý prvok medzi prístavom a štruktúrou centra. Rada by som pripomenula, že význam zelene sa násobí, ak sa komponuje v spojitých, navzájom komunikujúcich sústavách artikulovaných plôch v súvzťažnej previazanosti, ako keď sú plochy zelene situované len v náhodných pozíciách.

Ako vidno, priestor na zmysluplné a hodnotné dobudovanie Bratislavy ešte stále existuje. Stále existuje možnosť aby sa Bratislava stala akýmsi „slovenským Fenghuangom“ (obr. 4), to je mestom, ktoré pochopilo, že rieka nie je bariérou, ktorá niečo oddeľuje, ale naopak – je integrujúcim činiteľom, ktorý pôsobí ako obojstranná lepiaca páska, spájajúca centrotvorné hmotné komponenty najvyššieho významu, vytvárajúc tak jedinečný a nenapodobiteľný vodno-architektonický interiér, ktorý by svojou dimenziou nemal v Európe obdoby.

Keď sa v Paríži plánovala výstavba Eifelovej veže, tak tento zámer vyvolal v radoch umelcov rázny odpor, dokonca bola spísaná proti veži aj petícia a napriek tomu je dnes táto stavba hlavným symbolom Paríža. Škoda, že Bratislava na rozdiel od Paríža (a bezpočtu aj iných svetových miest), ostala v tomto smere zaspatým mestom, ktoré dáva nekonvenčným a odvážnym nápadom, ktoré by prelomili až do kostí prehnité a ustráchané "tradičné" (ach, ako nenávidím toto slovo) tabu, len veľmi málo priestoru.

Z tohoto dôvodu už radšej nejdem popisovať moje ďalšie nápady, napríklad ako integrovať hrad a podhradie s jadrovou historickou štruktúrou tým, že by sa komunikácia vedúca po moste SNP „ponorila“ popod Dunaj. Mestské tunely popod rieky sú síce už dávno vo svete  bežné, ale v podmienkach, aké panujú na Slovensku, si realizáciu takéhoto diela viem predstaviť len ťažko (i keď by som sa veľmi rada mýlila).

Nasledujúce obrázky dokumentujú, ako som virtuálne „preniesla“ nové Národné divadlo do priestoru Sadu J. Kráľa. (Aupark, ako nepatričný funkčný a priestorový „vred“ som vymazala).

Obrázok č. 1) Pohľad na nábrežie Dunaja od Petržalky smerom ku hradu a historickému centru.

 

http://nd05.jxs.cz/768/923/b1f6c26ed6_105738403_p.jpg?1580747956

 

Obrázok č. 2) Pohľad na nábrežie Dunaja pozdĺž toku smerom na západ.

 

http://nd05.jxs.cz/695/143/daa7a045a0_105738404_v2.jpg?1580747969

 

Obrázok č. 3) Situácia (mapka) s vloženým popisom.

 

http://nd05.jxs.cz/967/345/8767eadd23_105738405_p.jpg?1580747984

 

Obrázok č. 4) Príklad mesta, v ktorom rieka spoluvytvára jedinečný vodno-architektonický interiér (Fenghuang, Čína). Podobný ideový koncept by sa mohol rozvinúť aj v Bratislave.

 

http://nd05.jxs.cz/981/479/0ab7846e57_105738607_o2.jpg?1580794323

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prvé dni po pôrode ovplyvnia celý život, aj tak delíme matky od detí

V roku 2018 sa na Slovensku narodilo predčasne štyritisíc detí.


Už ste čítali?