Možno aj preto - že ľuďom takéto vysvetlenie pripadá nedostatočné a frustrujúce – veria, že musí existovať ešte aj nejaký, nám nepoznateľný princíp, ktorý ovláda naše životy, niečo čo je nadprirodzené, magické, ezoterické či božské, niečo, čo by saturovalo prirodzenú psychologickú túžbu zasadiť intrapsychickú realitu do niečoho ľahšie uchopiteľného a zrozumiteľného.
V skutočnosti je však takáto predstava mozgu od reality nesmierne vzdialená a mozog s princípmi na akých funguje - ak by som mala použiť najpriliehavejšie prirovnanie - skôr pripomína samoorganizáciu biosféry Zeme, ako nejaký banálny počítací stroj.
Ale ľudia toto nevedia a preto, napriek znateľnému vedeckému pokroku, stále veria v posmrtný život, veria, že existuje karma, veria, že našu Zem navštevuje UFO či dobrotiví Aštarovia, veria v astrológiu, veria horoskopom, veria, že Nostradamus predpovedal budúcnosť, veria v čítanie myšlienok, že možno na diaľku hýbať predmetmi, veria v zázračné uzdravenia, veria v auru, energetické či magnetické dráhy, veria v akupunktúru, homeopatiu či inú - kvantovú, energetickú, magnetickú, rezonančnú, vodnú a inú čudesnú medicínu, veria v celosvetovú konšpiráciu Templárov či Slobodomurárov, proste veria v niečo, čo je nadprirodzené, magické, ezoterické, alebo metafyzické, čo sa tvári ako veda, ale v skutočnosti sú to len hlúposti.
Veria tomu napriek tomu, že veda dokázala, že sú to všetko len fyzikálne, chemické, optické, neurobiologické , somatopsychické či iné prírodné javy, ktoré možno ľahko vysvetliť tým, že sa jedná o kolektívne halucinácie, bludy, optické ilúzie, paranoje, placebo efekty, podvody, zbožné želania, sebaklamy, experimentálne chyby či zámerné a účelové podvody ktorých na internete pribúda ako húb po daždi, nakazených kreténizmom.
Snáď najväčšie tajomno sa ukrýva pod pojmom „smrť“. Tento jav sa vymyká akejkoľvek našej predstavivosti a skúsenosti - ešte nikto na svete nepopísal, aký je to pocit, keď sa naše „JA“ postupne stráca, keď v mozgu ustane elektrochemická aktivita a naše vedomie zanikne.
I ja som nad tým rozmýšľala a nechcelo sa mi veriť, že tak neuveriteľne komplexný a robustný generátor informácií, by sa mohol len tak bez stopy „vypariť“. Dokonca kedysi dávno som verila Moodyho knižkám o svetlách na konci tunelov a zabíjala som čas dumaním na akom fyzikálnom nosiči, by sa dalo naše vedomie z mozgu transportovať, ale samozrejme vôbec na nič som neprišla.
Avšak obrovským červeným krúžkom mám zvýraznený deň, ktorý moje nezmyselné a márne snahy rázne a navždy ukončil. V tento deň som konečne pochopila ako funguje ľudský mozog. Okamžite som sa pustila do písania, aby sa o tom dozvedelo čo najviac laickej populácie, pretože ak by to pochopila aspoň štvrtina ľudí, už by sa šarlatánske hlúposti možno šírili ďaleko menej. A nielen to.
Ako funguje mozog zjavne nevedia ani autori sci fi, pretože ak by to vedeli, tak by v Star Treku museli vystrihnúť všetky scény s teleportáciou, všetky filmy, kde vystupujú dokonalé roboty ktoré sa správajú úplne ako ľudia, filmy, kde sa dlhoročné lety prekonávajú kryospánkom, filmy v ktorých zloduchovia snímajú svojim obetiam z hlavy myšlienky a úplne zrušiť by sa museli aj všetky filmy Matrix a kopec iných fantastických myšlienkových konštrukcií, ktoré s prácou mozgu síce súvisia, ale sú fundamentálne rozporné s vedou. (Viď obr. č. 1)
Takýto užitočný zámysel som mala, ale veľmi rýchlo som prišla na to, že jedna vec je niečo pochopiť a druhá toto pochopenie aj zrozumiteľne napísať Prišla som k záveru, že druhé je omnoho, omnoho ťažšie ako prvé, pretože sa mi vôbec nedarilo. Napísala som viacero pokusov, pričom najväčší úspech mala metafora, v ktorej som myšlienky a vedomie prirovnala ku plameňom ohňa, ale táto metafora mi neumožňovala ísť do zložitejších podrobností.
Dnes sa o to pokúsim opäť. Použijem metaforu mozgu zloženú z Rubikových kociek, pričom sa mi podarilo do textu integrovať aspoň malú časť konkrétnych vedeckých teórií. Avšak prípadných čitateľov prosím, aby aj túto metaforu chápali skutočne ako drasticky zjednodušenú (akoby som chcela vysvetliť princíp notebooku prostredníctvom detského korálkového počítadla, napríklad).
Predstavte si obrovskú priestorovú štruktúru v tvare kocky, zostavenú z 4500 x 4500 x 4500 Rubikových kociek, ktorých je okolo 90 miliard, čo sa plus mínus rovná počtu neurónov v mozgu. Každá kocka teda predstavuje jeden neurón. Kocky sú v priestore od seba vzdialené 50 cm. Celá štruktúra má tým pádom dĺžku strany 2,25 kilometra.. Rubikova kocka (RK) je zložená z 27 menších farebných kocočiek. Z každej kocočky vedú dva vodivé káble smerom do priestoru medzi RK kockami. Každý kábel sa rozvetvuje ako vetvičky stromu do desiatok a stoviek stále menších a menších káblikov. (Dendrite + Myelinated axon + Axon terminal)
Vzniká tak hustá sieť káblov a káblikov. Kábliky sa navzájom „takmer“ dotýkajú – táto medzera sa nazýva synaptická štrbina. Káblikami sa šíria paroxyzmálne (náhodne, nepredvídavo) elektrické impulzy, ktorých veľkosť amplitúdy je vždy rovnaká a vždy jednosmerná. Ako som povedala, z každej kocočky RK vedú dva káble. Prvý kábel (Dendrite) impulzy prijíma a druhý (Axon terminal ) impulzy vysiela. Neurón (RK) prostredníctvom svojich axonov vysiela signál (alebo inhibuje – záleží od typu neurónu) len a len vtedy, ak dosiahne určitú prahovú hodnotu akčného potenciálu (Action potential). A naopak – podobný proces nastáva pri prijímaní signálu z dendritov – ak dosiahne určitú hodnotu inhibičného potenciálu, tak signál neposúva ďalej, ale ho zruší (inhibuje).
Každá z 27 kocočiek RK prijíma a vysiela, alebo neprijíma, alebo nevysiela, alebo prijíma a nevysiela či neprijíma a vysiela signál. To platí pre každú kocočku, takže existuje okolo 43 quintiliontín možných signálnych variantov aké RK do priestoru ku ostatným RK môže vyslať. Teraz si predstavte, že takéto množstvo možných konfigurácií má každá zo 90 miliárd RK. Suma sumárom – možných potenciálových (stavových) nastavení akčných potenciálov celého mozgu sa blíži takmer k nekonečnu. (to napríklad vysvetľuje fenomenálnu pamäť niektorých savant autistov) Avšak v skutočnosti sa nastavenia ustavične menia, v rozličných častiach mozgu rozdielne, pričom medzi sebou oscilačne interferujú – zosiľujú sa, alebo inhibujú – je to fluidný proces ustavičných zmien. Viď obrázok č. 1.
Značnú časť RK tvoria tie, ktoré majú na starosti percepciu, teda systém vnímania, ktorý reprezentuje multisenzorovú integráciu zmyslových domén v podobe zraku, sluchu, čuchu, hmatu, chute, vestibulárneho systému (gravitačná a priestorová orientácia) a chronostázie (vnímanie času) Tento systém (Sensory nervous system) je neoddeliteľnou súčasťou kognície mozgu (Cognition), čo znamená, že mentálne procesy nemožno skúmať oddelene od tela – vedci to nazývajú aj ako systém tzv. vtelenej (Embodied) respektíve ukotvenej kognície. Percepčný systém má podobu multimodálnych subsymbolových reprezentácií, ukotvených v modalitách ako koncept, čím dochádza ku vzájomnému prieniku modálnej (senzorovej) a amodálnej (vyššej kognitívnej) úrovne.
Najdôležitejšou percepčnou modalitou v mentálnych procesoch je zrak. Tvorba vizuálneho vnemu je nesmierne zložitý a komplexný proces, ktorý pozostáva z desiatok diskrétnych a opäť integrovaných kaskád paralelne sa odohrávajúcich nelineárnych udalostí, ktorých nositeľmi sú úzko špecializované štruktúrované prvky a autonómne previazané systémy ako je retinohypothalamic trakt (RHT), ktorý po zložitých molekulárnych krokoch fotoaktivizácie isomerných zmien v sietnici, posúva prostredníctvom bipolárnych gangliových buniek elektrické vzruchy do 6 vrstvových Lateral geniculate nucleus (LGN), ktoré vyzerajú ako 2 vajíčka. Sú schované v útrobách thalamu a obsahujú magnocellulárne, parvocellulárne a koniocellulárne bunky, pričom každý typ bunky má na starosti iný typ vnemu, napríklad pohyb, hĺbku, rozdiely v jase, základné farby, hrany, plochy, rýchlosť a pod. LGN sú prepojené s vizuálnym kortextom, konkrétne so 17. Bordmanovou oblasťou (V1 striate cortex – nachádza sa v zadnej časti lebky), kde sa signály opäť selektívne spracúvajú podľa tzv. Streams hypotézy, pričom sa cirkadiánne časovo koordinujú pomocou suprachiasmatic (SCN) a ventrolaterálneho preoptic jadra (VLPO).
Predstavte si teraz, že takto transdukovaný elektrický signál vstúpi do našej RK štruktúry. Dajme tomu, že vidíme žirafu. Tento signál sa postupne „preleje“ celou RK sieťou. Teraz ide o to, či sme ešte maličké dieťa, alebo sme už dospelí ľudia. Ak sme maličké dieťa, ktoré ešte nikdy nevidelo žirafu, tak sa v mozgu vytvorí určité konfiguračné nastavenie celého vnemu. Teda nie len zraku, ale všetkých zmyslov – to je veľmi podstatný aspekt multisenzorovej integrácie, ktorá je vždy kontextuálna. Navyše, ak matka tento vnem skontextuje slovom „žirafa“, tak vznikne komplementárna mentálna reprezentácia vrátane lexikálne-sémantického vzoru, ktorý sa tak isto do konfigurácie uloží.
Predstavme si to takto. Informácia „žirafa“ sa uložila napríklad do nasledovnej konfigurácie (uvádzam iba náhodný výber piatich neurónov zo všetkých 90 miliard)
Neurón č. 1 sa nastavil do varianty akčného potenciálu číslo 25 325 366 255 896.
Neurón č. 223 659 sa nastavil do varianty akčného potenciálu číslo 5 896 354.
Neurón č. 5 998 563 sa nastavil do varianty akčného potenciálu číslo 658 536 658
Neurón č. 12 667 562 362 sa nastavil do varianty akčného potenciálu číslo 5 336 125 452 222.
Neurón č. 90 000 000 000 sa nastavil do varianty akčného potenciálu číslo 17 021 961 203 196 155.
Všimli ste si, že každý zo všetkých 90 miliárd sa nastavil do nejakého akčného potenciálu ? Tento aspekt je mimoriadne dôležitý pre pochopenie myslenia ako takého, ako uvidíme ďalej. Avšak treba si uvedomiť, že konfiguráciu, ktorú som hore ako ilustráciu uviedla sa môže vytvoriť len mozgu konkrétneho človeka. Iný človek pri slove „žirafa“ vytvorí úplne inú konfiguráciu, ktoré je jemu vlastná. Preto na svete neexistujú dvaja ľudia, ktorý by vnímali svet a mysleli úplne rovnako. Aj preto telepat nikdy neprenikne do hlavy iného človeka, pretože to by musel svoju myseľ dokonale synchronizovať s mysľou druhého človeka a to je fyzikálne nemožné.
Nuž a čo sa stane, ak dieťa uvidí žirafu druhý krát ? Signál sa opäť „preleje“ cez všetky neuróny ale pozor – teraz už vieme, že informácia „žirafa“ je v neurónovej sieti uložená. Proces, ktorý ďalej nastane je potom už veľmi jednoduchý – signál, ktorý sa preleje mozgom sa dostane do korelácie s uloženým konfiguračným nastavením vzoru „žirafa“ čo spôsobí interferenčnú amplifikáciu gama oscilácií neokortextu, ktoré prebehnú cez viacero intralaminárnych jadier (ILN) thalamu priamo na bazálne gangliové bunky, ktoré iniciujú činnosť retikulárneho aktivačného systému (RAS), ktorých axony s vlastnou cyto-architektúrou neurochemickej identity, uvoľnia príslušné neuromediátory, ktoré obsadia príslušné receptory na postsynaptickej membráne, čím sa prostredníctvom sodíkových kanálov exituje signál a spustí sa signálna kaskáda, aktivujúca vzostupný retikulárny aktivačný systém (ARA) v celom mozgu. Jednoducho povedané uvedomíme si, že vidíme žirafu ale nie len to. Môžeme prežiť aj emóciu, ktorá je spojená s okolnosťami, ktoré sme pri prijímaní informácií o žirafe (učení) preciťovali.
Ale ani to nie je všetko. V dospelosti už budeme mať žirafu zakódovanú v stovkách konfiguračných potenciálových nastavení a tak začne fungovať aj tzv. Rescorla-Wagner asociačné kondicionovanie, čo znamená, že na to, aby sa nám v mysli vytvoril obraz žirafy stačí povedzme len zopár molekúl vône, ktorú sme pri tvorbe „žirafovskej“ mentálnej reprezentácie zaznamenali. Je to tým, že konfigurácie boli kódované vo viacerých up-down vrstvách neurálnych korelátov, kedy pravdepodobnosť „zapálenia“ príslušného vnemu určujú práve Rescorla-Wagner asociačné previazanosti.
Avšak do procesu „zapálenia“ vnemu môžu zasiahnuť aj Gallistel & Gibbon korelácie časových posunov v sekvenciách toku snímanej reality, čo možno vysvetliť nasledovne.
Dajme tomu, že mentálna reprezentácia žirafy obsahuje diskrétny tok informácií v intervale povedzme 2,65 – 3,78 – 0,32 sekundy. Ak pri nejakej úplne ľubovoľnej aktivite – napríklad pri lyžovaní nastane to, že náš mozog zaznamená – povedzme pri pohľade na pohybujúcich sa lyžiarov rovnakú, alebo veľmi podobnú časovú multisekvenciu, tak sa nám z ničoho nič v našej mysli vynorí obraz žirafy a Afriky, hoci zasnežené hory vôkol nás Afriku vôbec nepripomínajú. Ale nemusí to byť obraz Afriky. Môže to byť aj nejaký druh emočnej valencie, ktorý v nás vyvolá nejakú náladu, ktorú vôbec nemusíme so žirafou spojiť, ale nakoľko tento druh emócie sa pri učení o žirafe uložil do tzv. skrytej korelátovej vrstvy neurónov, tak pri sekvenčnej multiplikácií sa daná emócia viazaná na žirafu zrazu oživí.
Vieme, že mozog je samoorganizujúca sa disipatívna štruktúra. To znamená, že jej snahou je minimalizovať tok voľnej energie. Hore popísaný proces, v súvislosti so žirafou je vlastne hľadanie brachystochrony (termín „požičaný“ z integrálnej mechaniky). Avšak hľadanie brachystochrony musí spĺňať Hamiltonov princíp najmenšej akcie, ktorá sa hľadá prostredníctvom Lagrangeových funkcií, pričom musí byť zachovaná extremálnosť integrálov. Tie sa hľadajú prostredníctvom izochrónnych virtuálnych variantov. Lenže tým vzniká konfiguračný priestor s mimoriadne vysokou denzitou (hustotou) pravdepodobnosti.
Mozog však nie je počítač, ktorý rieši algoritmy. Neurónová sieť hľadá varianty prostredníctvom robustného paralelizmu tak, že sa realizuje ten variant, ktorý disponuje minimom voľnej energie. Na to však treba veľa času a mozog musí reagovať na okolitý svet okamžite. Avšak mozog si pomohol jednoduchým trikom. Variačnú hustotu „zrieďuje“ tým, že minimalizuje horné ohraničenie entropie pravdepodobnostného priestoru tak, aby bola budúcnosť čo najmenej prekvapivá. V takomto nastavení poskytuje voľná energia možnosť aproximácie s Bayesovským modelom, pričom tieto procesy akoby „predvídania budúcnosti“ sa dejú v skrytých vrstvách neurónových korelátov. Avšak tieto skryté vrstvy musia nejakým spôsobom komunikovať s ostatnými externalizovanými vrstvami a práve táto komunikácia sa manifestuje ako naše vedomie, respektíve sebauvedomenie.
Ak sa trošku viac zamyslíte nad architektúrou svojho myslenia, zistíte, že jeho podstata tkvie v tom, že neustále predvídame to, čo sa v nasledujúcom okamihu stane. Je to akoby ustavičný fluidný tok okamihového projektovania sekundových budúcností. Práve preto evolúcia stvorila vedomie, pretože bez mechanizmu predvídania by sme nemohli prežiť.
Na mieste je otázka – ako je to možné ? Mozog predsa, ako som povedala, nie je výpočtový stroj, ktorý vie vypočítať atraktory, čo sú limitné pravdepodobnostné krajiny budúcich udalostí, podobne ako sa to robí v meteorológií.
Odpoveď možno definovať v dvoch rovinách. V myslení a v Bayesovských princípoch (Bayesian approaches to brain function). Myslenie nie je nič iné, len manifestácia kolektívnej dynamiky distribúcie trophickej koherencie (Trophic coherence) na hrane chaosu, kedy ustavične dochádza ku vyrovnávaniu balansu informačných tokov medzi superkritickým a subkritickým stavom informačnej entropie. Tento balans sa deje viacvrstvovo a môžeme si ho predstaviť, ako varechu, ktorá mieša voľnú energiu a tá hýbe uloženými akčnými potenciálmi, ktoré reprezentujú stovky miliónov mentálnych reprezentácií, ktoré počas života v mozgu postupne navrstvujeme A tak dochádza ku ich multizonálnej kontiguite, pričom sa tvoria nové up-down konfiguračné štruktúry s novými subakčnými potenciálovými nastaveniami. Treba zdôrazniť, že sa jedná o samoorganizujúce sa diskrétne multiskvenčné udalosti, ktoré sa organizujú v spolupráci so štruktúrami multimodálnej percepčnej siete senzorovej integrácie. Inými slovami – náš mozog dokáže integrovať rôzne zdanlivo nesúvisiace deje a udalosti do vzájomnej koherencie, respektíve do významovej komprehenzie – práve na tom je založený stupeň IQ. Celý proces je však podmienený dynamickou interakciou mozgu s vonkajším prostredím – ak by prostredie nebolo, tak by sme ani nevedeli myslieť. Ak by sme sa ocitli v prostredí, kde by sme nič nevideli, nič nepočuli, nič nevoňali, nič neochutnávali, nič nepociťovali, tak by sa naše myslenie postupne strácalo a nakoniec by sme upadli do bezvedomia.
Bayesovské princípy súvisia s učením sa, teda mentálnou ontogenézou dieťaťa. Základom je snaha nervového systému štatisticky usporiadať senzorické informácie do presného interného modelu s cieľom znižovať neistotu z okolitého sveta. Inými slovami – kódovať do vzorkovnice akčných neurónových potenciálov vhodné adaptívne stratégie prežitia.
Avšak náš mozog nie je pri narodení prázdna Tabula rasa. Sú v ňom geneticky zakódované určité vzory predispozícií, prostredníctvom ktorých s vonkajším svetom už od prvých okamihov života komunikujeme. Tieto vzory sa tvorili miliardy rokov ukladaním skúseností – sú to konštelácie neurónových nastavení akčných potenciálov, ktoré sú ukryté vo vývojovo najstarších častiach mozgu (cerebellum) a ktoré sa nedajú nijakým spôsobom zosnímať, alebo napodobniť. Náš mozog je akoby kronika života našich predkov, ktorí žili od počiatkov života na našej planéte – je v ňom uložená celá história života a to predovšetkým v podobe subjektívnych adaptívnych skúseností, ktoré sa externalizujú ako emócie s kladnou, alebo zápornou valenciou. Bytosti, z ktorých sme sa vyvinuli, veľa rozumu nemali a vzory skúseností a reakcií sa kódovali predovšetkým v podobe emočných rekurentných nastavení.
Aj preto sa musím usmievať naivite tvorcov sci fi filmov či románov, ktorí popisujú robotov, ktorí sú na nerozoznanie od ľudí. Umelú inteligenciu humanoidných vlastností nikdy nebude možné vytvoriť. Stroj nikdy nebude mať emócie – iba ak hrané, umelo štylizované a tak isto stroj nikdy nebude mať ani vedomie. Možno veda dokáže vytvoriť umelú neurónovú sieť takej kapacity, akú má ľudský mozog – taký stroj sa možno naučí šikovnosti podobne, ako sa to učí malé dieťa. Bude vedieť reagovať na životné okolnosti a situácie podobne ako človek, bude sa pohybovať a správať sa ako človek, možno bude tak dokonalý, že pri bežnom rozhovore ani nezbadáme, že sa vyprávame so strojom. Bude nesmierne inteligentný, bude sa správať úctivo a s etiketou, bude slušne odpovedať na naše otázky či plniť naše príkazy a možno sa aj zasmeje, čo dokonca vyroní aj slzy v prípade, ak z analýzy prostredia vyhodnotí, že takýto prejav je práve vhodný či patričný. Avšak stále to nebude živá bytosť – bude to len zombie, dokonalý stroj, nič viac.
Myslím si, že ten, kto porozumel hore uvedenému textu, ľahko si uvedomí, že človek k tomu aby žil, myslel, cítil a vnímal, nepotrebuje mať žiadnu „dušu“. Že nepotrebuje vzývať žiadne tajomné reality, že jeho život neovládajú žiadne magické, ezoterické či iné nadprirodzené sily. Pochopí, prečo sú telepatia a iné „...patie“ nezmysly a prečo nám nikto nikdy nebude môcť elektródami skenovať naše myšlienky.
Podľa môjho názoru je i vkladanie vyšších významov do našich životov motivované hlavne tým, že sme tu dočasne. Tieto filozofické či umelecké sémantické štruktúry znejú väčšinou veľmi dôstojne, vznešene, ba priam majestátne, avšak neskrýva sa za nimi nič iné, len celkom obyčajný strach z neznáma, ktoré po ukončení života nastane.
V skutočnosti sme vesmíru úplne ľahostajní a náš život nemá nijaký zmysel. Respektíve má len taký zmysel, aký mu my samotní dáme. Nevýhodou inteligencie je to, že sme svet rozkúskovali a zakódovali do slov a písmen v snahe substrát reality, nejakým spôsobom pomenovať, zatriediť, zadefinovať vzťahy, racionalizovať. Tým sme ho síce sprehľadnili, avšak vzápätí sa stalo to, že tok reality sme prestali vnímať koherentne, ale diskrétne a tak nám mnohé veci z pozornosti unikajú. A naopak, niektoré diskrétne fragmenty sme sa naučili zbytočne facilitovať. A práve takýmto facilitovaným pojmom sa stalo aj slovo „smrť.“
Slovo „smrť“,v skutočnosti neznamená vôbec nič len obyčajné „Eternal oblivion“ (večné zabudnutie), čo pravda znie ešte desivejšie a tak si ľudia vymysleli abstrakciu s názvom "duša", ktorá má silný terapeutický účinok, pretože väčšinu ľudí ešte aj dnes stále utešuje a robí predstavu smrti znesiteľnejšou. Ja som sa utešila ďaleko jednoduchšie. Smrť som nahradila slovíčkom vygumovať. A hneď mi je lepšie, pretože už viem, že nikdy nezomriem, ale budem zo sveta len vygumovaná, čím sa nestane nič iné, len sa opäť obnoví realita, ktorá bola pred mojim narodením.
Obrázok č. 1)
Približne takto vyzerajú naše myšlienky. Ak by sa ich pokúsil zosnímať nejaký telepat, tak by videl len toto. Práve preto nemôže fungovať telepatia a práve preto nemožno vyrobiť naše vedomie ako kópiu, alebo preniesť naše vedomie do inej štruktúry, aj keby táto štruktúra bola dokonale identická s našim mozgom. Naše vedomie a pocit vlastnej identity je tvorený elektrochemickými interakciami a nie architektúrou samotných neurónov.
Naša identita, naša osobnosť, naše myslenie a cítenie je ako búrka. Ani búrku nemožno chytiť a preniesť niekam inam. A ani búrka sa nedá skopírovať, nech by sme sa snažili akokoľvek – je to nemožné. V nepochopení tohoto faktu spočíva väčšina omylov autorov Sci fi.
Na obrázku je vizualizácia 3D modelu Galves- Löcherbach biologickej neurónovej siete. Model je zostavený zo 4 000 neurónov. (4 vrstvy s jednou populáciou inhibičných neurónov a jednou populáciou exitačných neurónov, každý v 180 časových intervaloch) Žlté pulzujúce bodky si možno predstaviť ako naše myšlienky. Teraz si predstavte, ako by vyzeral ten istý model s 90 miliardami neurónov. Potenciál myslenia sú takmer nekonečný. Škoda, že väčšina ľudskej populácie (predovšetkým niektorí politici a ich voliči) využíva z tohoto potenciálu len nepatrné promile.
https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/42/GalvesLocherbach_-_Low_resolution.gif
Zdroje:
https://en.wikipedia.org/wiki/Integrated_information_theory
https://en.wikipedia.org/wiki/Biological_neuron_model
https://en.wikipedia.org/wiki/Human_brain
https://en.wikipedia.org/wiki/Visual_system
https://en.wikipedia.org/wiki/Classical_conditioning
https://en.wikipedia.org/wiki/Trophic_coherence
