Láska ako subtraktívna bivariantná korelácia.

Autor: Janka Petreková | 15.3.2020 o 17:26 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  189x

Táto esej je pokusom sformulovať ucelenú teóriu lásky, ktorá tematicky nadväzuje na ostatné, popisujúce vznik vesmíru, matematiky a vedomia a teóriu organizácie vedomia, myslenia a cítenia.  

V jednej z predchádzajúcich eseji som vysvetlila, že vesmír je vlastne dej, ktorý vznikol ako porucha protovesmírnej supersymetrickej fyzikálnej reality – expanzia energie, výbuch, ktorý v súčasnosti je vo fáze, kedy sa energetická divergencia ešte stále zrýchľuje, ale vzápätí sa zrýchľujúca substancia agreguje do galaktických a hviezdnych systémov, pričom všetko, čo sa hýbe musí prekonávať odpor zotrvačnosti, pôsobiaci proti smeru výbuchu ako konvergentná sila, ktorá sa transformovala na gravitáciu, elektromagnetizmus a ďalšie dve sily (silná a slabá interakcia), pôsobiace na kvantovej úrovni.

Okolnosť, že pred vznikom vesmíru bola fyzikálna realita v stave dokonalej určitosti a výbuchom sa táto určitosť zmenšila a ustavične sa zmenšuje, sa nazýva stúpajúca informačná a termodynamická entropia. Je to tým, že ako výbuch expanduje, tak sa zrieďuje aj energia, teda na jednotku priestoru sa jej pretlak zmenšuje a zmenšuje sa tým, že sa energia premieňa na agregáty substancie fyzikálnej reality v podobe vesmírnych telies. Niekedy sa entropia nepresne interpretuje ako stupeň organizácie, teda „poriadku či neporiadku“, ale vesmír takéto slová nepozná. To, že energia nejakým spôsobom koaguluje, je len prejav stúpajúcej entropie. Skôr by sa dalo povedať, že v priestore expanzie výbuchu (vesmíre) sa priestor stáva viac neurčitý tým, že ukrýva v sebe čoraz väčšie momenty prekvapenia, teda variantov usporiadania jeho stavov (affordancie) a vesmír nakoniec dospeje do stavu, kedy bude mať každý jeho priestorový element rovnomerne rozdelenú pravdepodobnosť všetkých jeho možných stavov.

Aj život je len jeden z variantov affordancie alternatív, ktorý zvyšuje entropiu konjugátu (spriahnutého stavu) danej planéty a zbytku vesmíru. Život je vlastne proces, ktorý pomocou energie zo Slnka „rozkladá“ (desagreguje) domovskú planétu tým, že zvyšuje jej variačnú hustotu, čím sa fyzikálna realita planéty stáva čím ďalej tým viac prekvapivou. Život, dá sa povedať musel vzniknúť a nepochybne vzniká na každej planéte podobnej Zemi, pretože Zem mala také podmienky, kedy mala entropická sila dostatočne veľký stupeň variačnej hustoty, teda potenciálové priestory udalostí mali veľké affordancie. Sila expanzie vesmíru tak vytvorila koncentrované chemické celky autonómnej komplexity (autopoiesis), ktoré sa nazývajú rastliny a živočíchy – dá sa povedať, že je to regresia (fraktál) celkovej agregácie (vesmírne telesá) do dimenzie nižšej mierky, čo zabezpečuje rýchlejšiu distribúciu entropickej energie a tým aj konečný rozklad planéty do stavu s rovnomerne rozdelenou pravdepodobnosťou všetkých jej stavov. Prečo je to tak ?

Pramení to z princípu minimálnej energie, čo je restatement z druhého zákona termodynamiky . Život je vlastne ustavičný pohyb a dej. Entropia biomasy je tak pomerne stála, lebo Zem je uzavretý systém. Ale na to, aby bola entropia stála, teda minimálna treba vynaložiť veľa energie. Tá je dodávaná zo Slnka, čo je konvergentná (zotrvačná) energia pochádzajúca z divergencie vesmíru. Zem je teda veľký spotrebič energie, čím sa konvergentná energia v okolí systému „zrieďuje“ a zrieďovanie, teda difúzia je vlastne zvyšovanie celkovej entropie. Inými slovami, tým že sa časť systému dostane do ekvilibria (čo príroda ako celok je), tak o to viac sa celková entropia systému, ktorý možno chápať ako konjugát vzťahu Zeme a Vesmíru, zvýši. Z toho dôvodu život entropiu vesmíru urýchľuje, čiže za jednotku času rovnaká suma energie spôsobí nerovnakú sumu entropie, čo sa dá povedať aj tak, že sa minimalizuje energia na tvorbu celkovej entropie, čo korešponduje s druhým zákonom termodynamiky.

Ako som povedala, život je uzavretý adaptívny systém (practopoiesis), ktorý má svoju vnútornú organizáciu, udalosti a vzťahy. Ale aj tu platia tie isté zákonitosti ako v konjugáte Zem – Vesmír. Tak, ako sa príroda ako celok udržuje v rovnováhe, rovnako sa o túto rovnováhu usilujú aj jej prvky, to znamená ale, že na to spotrebovávajú energiu. Ale čím je systém viac organizovaný, tým sa udalosti v ňom dejú za jednotku času dynamickejšie. A čím sú dynamickejšie, tak tým sa celková energia systému na jednotku potenciálového priestoru minimalizuje. Všetky živé organizmy sa preto správajú a organizujú tak, aby minimalizovali svoju vnútornú energiu. V biologických systémoch sa táto energia nazýva Free energy.

Musím zdôrazniť, že príroda je množina individualít. To je vlastne projekcia regresu samotného vzniku vesmíru, kedy sa supersymetria zmenila na symetriu, inými slovami vznikla fenomenalita mereologickej esenciality. Prečo ? Pretože len individuality môžu vytvoriť prostredie s vysokou variačnou hustotou. To za prvé a za druhé – jedine samostatné prvky dokážu tvoriť komplexné bezškálové siete (Complex network), schopné hierarchickej trofickej súdržnosti a tým aj entropickej viacnásobnej izolovanej ekvilibrie.

Za miliardy rokov mal život dosť času „preosiať“ všetky možné varianty organizačného usporiadania autopoiesis celkov. Úspešné boli tie, ktorých vnútorná usporiadanosť dosiahla takej zložitosti, že boli schopné sami v sebe tvoriť zrkadlové reprezentácie potenciálového priestoru, ktoré tým, že sa vymedzili prostredníctvom markových brán (senzory či aktinová filamenta cytoskeletu napríklad), umožnili vznik diskrétnych stavových priestorov a tým aj kaskádovú organizáciu hopfovej trofickej súdržnosti (practopoiesis). Tieto evolučné udalosti možno popísať aj tak, že sa v živých bytostiach vytvorilo uvedomenie si vlastnej oddelenej existencie (alocentrický referenčný rámec).

Zrkadlové projektívne reprezentácie vnútri markového priestoru (internal states) sú vlastne samoorganizujúce sa mapy (SOM), ktoré sú previazané s prostredím (external states) pomocou ukotvenej kognície (embodied cognition) systémom multimodálnej senzorickej integrácie (vnímania) a reakcie (akcion). Mapa je vlastne zmenšený model životného priestoru, v ktorom individualita prostredníctvom multimodálnych subsymbolových reprezentácií skúma možnosti potenciálov (brachystochronné trajektórie) a stratégiu ich výberu. Tieto stratégie sa prostredníctvom akvizície emócií ukladali do mapy ako akcion modulátory miliardy rokov.

Úspešné stratégie sa neurálnym kódovacím mechanizmom markovho reťazenia (memorylessness) ukladali dvoma cestami. Zmenami topológie organizmu a ukladaním skúseností. Topológia sa ukladala do DNA ako projekt na jeho výstavbu – to popisovať netreba.

Nás zaujíma skúsenosť, ktorá sa prenáša generatívnym memplex kódovaním z matky na dieťa. Z hľadiska našej témy je dôležité to, že ukotvenie tohoto kódovania sa deje prostredníctvom emócií. Emócie sú multicomponentiálnym procesom psychofyziologických, biologických a duševných reakcií. Ihneď po narodení vzniká v mozgu dieťaťa expresia paleocircuits (moduly cingulate gyrus), ktoré uľahčujú starostlivosť, kŕmenie a učenie (self - supervised) potomkov. Paleocircuits sú nervové platformy pre telesný výraz nakonfigurovaný pred príchodom kortikálnych obvodov pre komunikáciu s prostredím. Skladajú sa z predkonfigurovaných dráh alebo sietí nervových buniek v prednom mozgu, mozgového kmeňa a miechy. Týmto mechanizmom vzniká medzi matkou a dieťaťom attachment (pripevnenie), ktoré možno špecifikovať ako subtraktívny základ lásky. Attachment je bazálny pozitívny psychofyziologický stav a tvorí základ ostatných pozitívnych emočných valencií (a naopak – paroxyzmálna absencia attachmentu bude v budúcnosti základom pre záporné emočné valencie).

Všetko, čo som hore napísala je konklúzia známych vedeckých faktov (i keď Verlinderova teória gravitácie ešte stále nie je celkom prijatá), avšak na to, čo je to láska ako taká, dodnes nik nevie dať odpoveď i keď teórií povznikalo neúrekom.

Najviac pertraktovanú teóriu formulovali Thomas Lewis, Fari Amini a Richard Lannon, profesori psychiatrie na Kalifornské univerzitě v San Francisku v diele „A General Theory of Love“ z roku 2000 až 2007. Ich teória je založená na tzv. limbických rezonanciách vznikajúcich v intímnom kontakte medzi dvoma jedincami, ktoré regulujú pozitívne nálady a pocity šťastia iniciáciou dopaminového Reward systému, ktorý aktivuje prepojenia hedonických hotspotových centier limbického systému moduláciou renin-angiotensinového a atriálno - natriuretického peptidového systému, regulujúceho množstvo signálnej transdukcie medzi neurónmi. Toto sa deje prevažne distribúciou endogénnych opioidných peptidov (enkefaliny, endorfiny, endomorphiny, nociceptin), endokanabinoidov (retrográlna signalizácia), kortikosteroidov, oxytocínu a pod.

Uvedená teória nie je zlá, ale nevysvetľuje prečo evolúcia takýto model, ktorý favorizuje interakcie na aktiváciu radosti a šťastia vlastne vytvorila. Akú evolučnú výhodu to prináša ?

Neverím totiž, že ide o pôsobenie kin-selekcie, pretože – áno altruistické správanie môže priniesť benefity, ale ako to individualita vie ? Evolučné teórie hier elegantne vysvetľujú fitness populácie (nash rovnováha) i z hľadiska sebeckého génu, ale ako gén vie, ktorá stratégia je zrovna výhodná a ktorá nie ? A navyše táto teória nevysvetľuje ani to, prečo je láska selektívna, prečo ľúbime zrovna tú a tú osobu a nie inú ? To sa však dá vysvetliť prostredníctvom Hlavného histokompatibilního komplexu (MHC) - Assortative mating, Inbreeding avoidance či reverzný sexuálny imprinting známy ako Westermarckov efekt, napríklad.

Avšak vieme, že existujú aj veľmi intenzívne vzťahy (limerencie), ktoré nemajú s túžbou mať deti nič spoločné (homosexuálna láska napríklad). Preto som si povedala, že musím hľadať taký princíp lásky, ktorý je univerzálnym pre celý vesmír a zdôvodniť tak jej nutnosť aj u eventuálnych mimozemských bytostí, ktoré pohlavné rozmnožovanie nepoznajú.

Na pomoc som si zobrala princíp minima variačnej voľnej energie (Free energy), ktorá je funkciou medzi výsledkami našich reakcií a hustotou pravdepodobnosti ich príčin. Variačná hustota je definovaná vo vzťahu k pravdepodobnostnému modelu, ktorý generuje možné varianty z príčin. V tomto nastavení sa voľná energia blíži ku Bayesovskej modulácií pravdepodobnosti a tým pádom jej minimalizáciu možno použiť aj k vysvetleniu konečných Bayesovských pravdepodobnostných priestorov i limitov informačného minima na získavanie skúsenosti. Inými slovami – voľná energia je vlastne aj hornou hranicou implicitnej informácie (prekvapenia), pričom dlhodobý priemer možných prekvapení rovná sa miere entropie.

V našich životoch sa usilujeme o to, aby bola naša budúcnosť čo najmenej prekvapivá. Avšak na druhej strane k tomu, aby tak bolo, potrebujeme zažívať prekvapenia, aby sme sa naučili predvídať čo prekvapivé môže a čo nemôže byť. Tieto deje by mali byť v stave balance ekvilibrium (vratká rovnováha), aby energia do nich vložená bola čo najmenšia. Štandardne na to slúži generalizované Bayesovské filtrovanie a ekvivalentné prediktívne kódovanie (Kalmanova filtrácia), zahrňujúce top-up výmenu chýb predikcie a top-down predpovedí, ktoré mieru entropie minimalizujú.

Napriek uvedeným filtráciám možno povedať, že balance ekvilibrium generuje psychosomatický stav, ktorý je emočne i kognitívne náročný a táto náročnosť sa dá zmierniť, alebo minimalizovať disperziou pravdepodobnostného priestoru mechanizmom Joint probability distribution (spoločné zdieľanie pravdepodobnosti). Vzniká tak subtraktívna bivariantná korelácia (láska), ktorá minimalizuje mieru závislosti medzi viacerými premennými. Prečo sa tak deje ?

Umožňuje to pravidlo Kolmogorovho reťazca zložitosti, kedy aproximácia veľkého množstva, alebo veľmi vzdialených balíkov informácií, napriek ich stlačeniu, uľahčuje hierarchické zhlukovanie sekvencií bez nutnosti akýchkoľvek znalostí domény týchto sekvencií. Väčší informačný zisk nastáva aj zásluhou účinnosti Kullback-Leibler divergencie, kedy možno vzájomnú informáciu (mutual information) interpretovať aj ako očakávanie jednorozmerného rozloženia sekvencie z časti podmienených rozdelení, čo umožňuje rozvinutie vzťahu v ktorom platí - čím viac sú informácie odlišné a viac rozloženejšie, tým sa dosahuje vyšší informačný zisk.

Z uvedeného modelu pramenia aj ďalšie informačné, entropické i energetické benefity (bayesovský odhad vzájomnej informácie, hypertrofia motivácie, nezávislá matrica faktorizácie, réžia, normalizovanie koeficientov neistoty a pod.), ktoré však už nejdem popisovať.

Ľudovým jazykom to možno vysvetliť aj tak, že láska (subtraktívna bivariantná korelácia) prostredníctvom spoločného zdieľania života (joint probability distribution) prináša do života nesmierne dôležité benefity, ktoré zvyšujú evolučné fitness anagenetické profilovanie. Podstatné je to, že tieto preferencie sa „nevynorili“ ako evolučné novotvary, ale vznikli ako regresívna transformácia princípu formatívnej organizačnej genézy samotného vesmíru. Aj preto tvrdenie umelcov a romantikov, že láska je najmocnejšou vesmírnou silou, má svojim spôsobom opodstatnenie.

To koniec koncov potvrdila aj evolučná divergencia ontogenézy tým, že sa reprodukcia života makroforiem vyvinula do podoby párového sexuálneho rozmnožovania. Odvtedy uplynuli stovky milióny rokov ale dnes nevieme povedať ktoré evolučné selekčné tlaky boli pri vzniku sexu a pohlavného rozmnožovania určujúce. Ja si myslím, že to bola práve láska, ktorá v evolučnej neurogenéze zvýšila zdatnosť (fitness) populácie do takej miery, že sa následne sformovala pohlavná reprodukcia ako amplifikácia (umocnenie) toho, že sa evolúcia vybrala správnym smerom.

Zdroje:

https://www.cambridge.org/core/journals/behavioral-and-brain-sciences/article/whatever-next-predictive-brains-situated-agents-and-the-future-of-cognitive-science/33542C736E17E3D1D44E8D03BE5F4CD9

https://digitalcommons.sacredheart.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1134&context=psych_fac

https://en.wikipedia.org/wiki/Neuroanatomy_of_intimacy

https://en.wikipedia.org/wiki/A_General_Theory_of_Love

http://www2.fiit.stuba.sk/~kvasnicka/Free%20books/Umela_inteligencia_a_kognitivna_vedaI_III.pdf

http://www2.physics.uu.se/external/strings2011/presentations/5%20Friday/1220_Verlinde.pdf

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?